Pasažierka predo mnou sa konečne uvoľnila. Cítil som, ako si lepšie sadla do svojej sedačky, prestala sa kŕčovite držať popruhov. Je to vždy taký čudný pocit, keď vám svet prejde z 2D do 3D. Náš mozog je stavaný skôr na pohybovanie sa po rovine a na to, že nejaká končatina sa dotýka zeme. A najmä nehýbeme sa súčasne dopredu a aj hore alebo dole.
Nič z toho pri lietaní, plavbe loďou, cestou autom a niekedy aj lyžovaní neplatí. Musí si na to naša hlava zvyknúť. Potom nastupuje eufória. Aj moja pasažierka si začala obzerať farebnú plachtu nad nami, dívala sa dole, nadšene pozorovala mestečká a obce v našom okolí. Pri prudšej zákrute si tak milo dievčensky výskla. Náhle mi niečo ukazovala. Pred nami letel iný padák a križoval náš kurz. Za pilotom sa trblietali akési iskričky. Vyzeralo to, ako keď z vášnivej tanečnice samby na karnevale v Riu odletujú flitre. Pokrčil som ramenami, ako že nemám k tomu čo povedať. Teda skôr som k tomu nechcel nič povedať. Podľa padáka som vedel, že je to jeden z mojich lietajúcich kamarátov. A vedel som, s čím bojuje. Veľmi dobre lieta, perfektne ovláda padák. Nebojí sa výšky. Radšej chválenkárov počúva , ako by im mal skákať do reči upriamujúc pozornosť na svoje letecké výkony. Ale vie nás to o ňom len zopár. Je mu pri lietaní zle. Po pol hodinke ho napriek kinedrilom začne trápiť nevoľnosť. A potom to ide rýchlo. Z úplnej pohody z minúty na minútu príde vracanie. Prúd vzduchu potom za pilotom vytvorí mráčik flitrov, v ktorých sa odráža slnko. Potom príde úľava. Ale o desať minút je to tu zas. Vtedy už priateľ pilot ide k zemi a pristáva. Zo žartu mi raz povedal: „Ja pred lietaním jem už iba banány, chutia rovnako, keď idú von, ako keď idú dnu…“ Komu bolo zle v aute, v autobuse alebo na lodi, vie, o čom píšem. Mojej pasažierke som to nechcel za letu hovoriť. Vedel som, že aj ona to asi o desať minút zažije. Ak teda dovtedy nepristaneme. A viem, že keby som sedel na jej mieste ja a niekto iný by riadil môj padák, prišlo by to aj na mňa. Je zvláštne, ako funguje ten náš vestibulárny systém. Niekto sa môže točiť na kolotoči do rána bieleho a nič a inému je nevoľno už len z toho, že to tu číta. Tfuj tajbl… Je to taká bolestná vec, keď nás niečo baví a niečo iné, mimo nás, nám to robiť bráni.
Mal som na vysokej škole spolužiaka, výborného hudobníka, ktorý so svojou kapelou hral po zábavách. No kým skončil druhý semester, vypadali mu skoro všetky vlasy. Ostalo len zopár nežných tenkých chĺpkov, o ktoré sa staral všelijakými drahými vodičkami a mastičkami vrátane masáží krúživými pohybmi. Raz, keď sa vrátil z pivka a zábrany trochu povolili, mi povedal so slzami v očiach, že mi závidí moje vlasy. Že sa o ne nijako nestarám, nečešem si ich, vždy ich umyjem najlacnejším šampónom. Keby mal on také vlasy, tak by ich mal po ramená a pri hraní by kýval hlavou, aby mu pekne viali… Naozaj bol hlboko zasiahnutý takou nespravodlivosťou. „A ešte chceš ísť aj za farára! S takými vlasmi…“
Milé skautky a milí skauti. Vrcholí pripravovanie letných táborov. Stretávate sa v realizačných tímoch. Pripravujete program na sucho i na mokro. Opravujete materiál. Nenápadne sa už tešíte, aj keď viete, že to zasa bude riadna zaberačka. Po vyložení nákladiaku a postavení podsád, vykopaní latrín, dovedení vody, postavení sprchy a kuchyne sa dorazíte pri stavbe teepee. Ešte stožiar. Bránu. Kde ľahnete, tam zaspíte. Doštípaní, kde tu aj spálení od slnka. V noci by ste mali spať, ale nedá to neprisadnúť si ku gitarke pod hviezdami. Aj pojašiť sa treba trochu. Chalani popredvádzať. A potom prídu včielky a vĺčatá. Potrebovali by ste súrne asi 50 hodín spánku a tu treba robiť program. Do toho, ako vždy, príde nejaká choroba. Určite zas niektorý z rodičov pošle na tábor dieťa s teplotou, lebo letenky na dovolenku pre zvyšok rodiny sú už kúpené… Vychytáte to. Na čo ste sa najviac tešili, si odležíte v podsade s veľkým červeným krížom na vlajke o ňu uviazanej. Alebo ste takí uťahaní, že zrazu nič nefunguje a každý na každého zazerá. Príde aj na tvrdšie slová a slzičky za latrínkou. V kuchyni niet dreva. Vodca programového tímu vkuse randí s akousi novou láskou. Decká do nekonečna hrajú nejakú stupídnu hru a vôbec ich nezaujíma vaša pokladovka. Alebo gemblujú na prepašovaných mobiloch a kašľú na brutálne hlboké hviezdy nad vašou hlavou, čo aj vám zoberú zas po roku dych. Ach jaj. Tak veľmi sa tešíte a tak veľmi sa bojíte, že sa zasa objavia za vami nejaké flitre sklamania.
Viete, prečo obdivujem môjho leteckého kamaráta? Lebo to nevzdal. Keď je pekné počasie, šliape na kopec a teší sa na let. Viem, že jeho tešenie je iné ako to moje. Je to u neho spojené s oveľa väčším seba prekonávaním sa. Vedzte, že ešte viac som to zažil na našich skautských táboroch. Na akciách, ktoré organizujete. Lebo často to nie je podľa predstáv. Ideály narazia na realitu a ľudskú slabosť. Stále je menej zručných a odhodlaných spolupracovníkov. Akosi vplyvom nového životného štýlu mľandravejeme a strácame schopnosť predvídať. Byť vytrvalý aj pri prekážkach. Zodpovednosť sa tiež kamsi tajomne stráca. Málokto po sebe dnes uprace… Nevzdávajte to. Nesiete pochodeň vnútornej sily dobrovoľníctva. Snažte sa robiť to najlepšie, ako viete. Neberte si viac, ako unesiete. Nemusia sa naplniť všetky okienka na táborovej mat ici. Nenechajte si, dokonca ani sebou samým, ukradnúť radosť z toho, čo robíte a akým ste požehnaním pre túto krajinu. Budem na vás, milé sestry a milí bratia, myslieť v modlitbe.
