V našom rodinnom oddiele je tento rok zaregistrovaných 73 členov. Áno, čítate správne. Veľmi sa z takéhoto počtu tešíme a sme aj hrdí na naše celkom dobré fungovanie. Dinosauri rulez!
Oddiel dospelých a rodín je však diametrálne odlišný od každého oddielu, aký som doteraz poznala. Členmi sú odrastení skauti a skautky z nášho zboru (máme pár aj z iných zborov), ktorí si založili rodinu a pocítili volanie vrátiť sa ku skautským dobrodružstvám. Ďalšiu, menej početnú časť oddielu tvoria rodiny, ktoré nikdy neskautovali a dostali sa k nám cez nejakých známych.
Minulý rok bol prvý, čo sme sa z provizórneho fungovania snažili dostať na kvalitný oddiel. Založili sme oddielovú radu, nastavujeme si ciele, fungujeme premyslene a snažíme sa byť súčasťou zboru. A práve posledné spomenuté je asi najťažšie. Viete, všetko ostatné je relatívne jednoduché, partička rodín sa dohodne, naplánuje, zrealizuje, stretne sa… Výzva je však v tom, ako týchto dospelákov, ktorí už na mnohé skautské veci zabudli (alebo ich nikdy nevedeli), prepojiť so zvyškom fungujúceho zboru.
Niekedy si myslím, že výhody zapojenia dospelých vidím v zbore len ja s úzkou skupinou ľudí. Často sa mi stáva, že mladým vodcom a členom skautských oddielov neviem správne podať, prečo by na podujatiach mali vítať prítomnosť neposedných a kričiacich detí. A, naopak, občas neviem rodičom z rodinného oddielu vysvetliť, prečo je dôležité skauting žiť v zbore, nie len u nás v oddiele či družine. Teória prepojenia generácií a podpory od dospelých, ako o nej hovorí skautská výchovná metóda, mi je známa, no uviesť ju do praxe až také „simple“ nie je. Nechápte ma zle, snažíme sa, každý toľko, ako mu to jeho vnímanie a chápanie veci dovolí. Robíme zborové akcie, hodnotíme ich a prichádzame na to, že náš zborový život bol niekedy iný (či jednoduchší, alebo jednotvárnejší, je už uhol pohľadu). Vysvetľujeme rodičom, kedy je ok sa zapojiť a kedy treba nechať mladých robiť po svojom. Kedy treba rešpektovať súkromie iných oddielov… A stále hľadáme, pri každom podujatí, každej konfrontácii.
Často sa cítim byť medzi dvoma mlynskými kameňmi, viem, aké to je na oboch stranách. Mladí, ktorým treba nechať priestor na vlastné vzostupy a pády, úspechy a zlyhania. Aj rodič, ktorému niekedy nedá nezasiahnuť alebo aspoň neponúknuť svoju pomoc a radu. Vidím veľký priestor na oboch stranách. Zo strany mladších na väčšie prijatie, otvorenejšiu náruč a snahu prijať ponúkanú pomoc (s vybavením, zariadením, odkomunikovaním). A súčasne sa stať učiteľom pre niekoho staršieho v skautských témach. Chcela by som, aby aj ostatní videli možnosti, ktoré nám zapojenie rodičov (ale aj predškolákov) ponúka. A zo strany rodičov je tu priestor na aktívnejšiu participáciu na živote zboru.
A tu vlastne prichádzam s témou, o ktorej som chcela písať pôvodne, a to motivácia dospelákov.
Zapojiť rodičov do zborového diania skúšam zatiaľ pomaly a cielene. Vodkyňa so zástupkyňou sú súčasťou zborovej rady, oslovujem vytipovaných členov do tímov (komunikačného, ku skautskému domu. ..), prosím o pomoc pri príprave podujatí. No zatiaľ sa s veľkou odozvou nestretávam. Samozrejme, rozumiem, že každý toho má veľa s osobným a rodinným životom. No verím, že každý je schopný venovať nejaký čas komunite, v ktorej chce fungovať a vychovávať deti.
A tak stále premýšľam, ako ich viac motivovať. Či s nimi dumať o dôležitosti dobrovoľníctva , ako to robili tento rok naše včielky v rámci odborky Dobrovoľník. Alebo či otvorenejšie a častejšie žiadať o pomoc s vysvetlením, že ich zapojenie potrebujeme. Možno si niektorý z nich prečíta môj článok a nájde v ňom to, čo som zrejme nebola schopná odkomunikovať priamo v oddielovej rade alebo aj samotným členom.
V našej spoločnosti nie je zvykom, aby rodiny s deťmi robili nejaké dobrovoľníctvo. Zdá sa, že sme si zvykli , že na dobrovoľníčenie majú čas mladí. Vnímam to však tak, že každý z nás by mal byť ochotný venovať niečo iným. Každý to, čo si môže dovoliť. A verím , že práve cez osobné vzory sa naše deti učia najviac. Že dobro rastie šírením, že je správne prispieť do spoločného, že každý, kto chce brať, sa musí naučiť aj dávať.
Bola by som nerada , aby môj článok vyznel tak, že náš rodinný oddiel nič nerobí, opak je totiž pravdou. Rodiny sa striedajú v organizácii podujatí, viaceré participujú na tvorbe družinoviek, zaujímajú sa o plnenie programových prvkov, zúčastňujú sa na akciách zboru. Je to skvelý rozbeh niečoho, čo v našom meste doposiaľ nebolo. Pre mňa osobne je to veľmi cenná komunita ľudí, kamošov a tiež inšpirácia v rodinnom živote.
Som naozaj šťastná, že sa nám darí skauting prinášať do rodín, a chcela by som, aby sme teraz skúsili viac priniesť rodiny do skautingu.
Ak si dospelák a v skautingu si pasívny prijímateľ, alebo sa vlastne registruješ iba tak zo zvyku, venuj minútu svojho času tomu, aby si sa zamyslel, ako vieš prispieť, či už finančne, materiálne, svojím časom, pomocou, alebo skúsenosťou. My vo vedení zborov budeme vďační za každého jedného, čo si vezme na starosť prezentačnú akciu v meste, pomôže s písaním grantov, alebo príde opraviť odpadávajúcu kľučku v klubovni. Ďakujeme.
