Žijeme vo svete sociálnych médií a reality show, ktoré nám pravidelne dávkujú, ako by mal alebo mohol náš život vyzerať. Či už rôzne rodičovské profily, ktorých deti sa na fotkách vždy smejú a ich byt je vždy uprataný, alebo osobnosti, ktorým sa darí všetko, čoho sa chytia. Určite nechcem tvrdiť, že neexistujú aj autentické profily, no je dôležité si uvedomiť, že obsah, ktorý vidíme na sieťach, je len zlomok života ich autorov.
Niekedy si vravím, že vďakabohu, že neexistuje (alebo ich len ja nesledujem?) žiaden skautský influencer, ktorý by nám ukazoval, čo všetko má správny skaut robiť. Viete, predstavujem si to asi takto: Ráno by pridal storku, ako si ide zabehať, lebo si plní Vlčí dych a gazelie nohy. Potom by doma pripravil raňajky celej rodine a rýchlo si zopakoval skautský zákon – len tak, aby vedel, že aj o polnoci priradí správne číslo k bodu. Odišiel by do školy/práce, kde by si žil svoj „mimoskautský“ život, no i tak by sa mal ako skaut, samozrejme, správať… Storka, že denný príkaz je na dnešok splnený. Pre zachovanie dostatočne veľkého dosahu treba občas pridať aj príspevok, ideálne obklopený deťmi, ktoré ho zbožňujú, z ich družinovky, ktorá dnes vyšla nad očakávania. Nezabudni na hashtagy, inak sa to nedostane k správnym ľuďom: #scoutlife #hodnoty #goodturnofaday. Navečer ešte nejaké storky z prípravy ďalších skautských aktivít a večer si ešte prečíta knihu do výzvy Knižnica alebo splní nejaký bod odborky. A nakoniec odškrtá svoj to do list a spraví si sebareflexiu o svojom dni.
Mnohí z nás, či už vplyvom výchovy, sociálnych médií, alebo iných faktorov, máme pocit, že nech robíme, čo chceme, nikdy to nie je „dosť“. Môžeme to vidieť už v škole, kde dvojka nie je dosť dobrá známka, i keď nikto z triedy lepšiu nedostal. Alebo v práci, kde náš kolega podáva nadľudské výkony, no i tak nie je so sebou spokojný. Alebo v skautingu – radkyňa, ktorá nie je nikdy spokojná so svojou družinovkou, člen, ktorého 10 splnených odboriek nestačí, alebo zborová, ktorá keď vidí, že niečo nefunguje, ako má, hľadá, kde spravila chybu ona.
Veľké paralely vidím aj s rodičovstvom. Večné porovnávanie medzi matkami, kto čo ako zvláda alebo koho dieťa už čo dokáže, od prvých krokov cez spanie sám vo svojej izbe až po počet anglických slovíčok, ktoré dieťa pozná v 4 rokoch. Niekedy aj pre sebavedomejšieho rodiča je ťažké ostať nad vecou a nezačať sa porovnávať. A pre bežnú matku unavenú z reality svojich dní je to priam nemožné. A tak opäť odchádza z ihriska s tým, že nie je dosť, lebo jej dieťa má ešte plienku alebo nevie 3 básničky na počkanie.
Ak čítate tento článok a čakáte na zázračné riešenie, ako sa začať cítiť, že ste dosť, alebo ako s tým pomôcť niekomu inému, nemám ho. Popravde som si pri písaní tohto zamyslenia otvorila viaceré stránky s touto témou. V mnohých z nich radil psychológ, že je to veľká práca na sebe a začať môžeme napríklad s pravidelnými afirmáciami. Napríklad namiesto „Toto sa mi nepodarilo.“ si povedať „Neustále sa zlepšujem.“. Alebo namiesto vypočítavania toho, čo nefunguje, alebo čo moje dieťa ešte nevie, si posvietiť na to, čo je v našom zbore nastavené dobre a čo sa moje dieťa naučilo.
Neviem, či by pomohlo, ak by nejaký skautský influencer hovoril o realite, o tom, že družinovka je niekedy na nič, že niekedy sa mu tak strašne nechce plniť svoje skautské úlohy alebo že v niektorých situáciách vôbec nemyslel na to, že je skaut a proste sa zachoval ako úplný pako…
Čo však môžeme spraviť my ako skauti, rodičia, ľudia, ktorí menia svet (nielen) svojich detí, je vytvárať bezpečné prostredie, kde neúspech nie je trestaný, ale pochopený. Kde chyba je priestor na zlepšenie a nie koniec sveta. Na predškolských družinovkách znormalizovať, že niekoho deti sa proste do aktivít nezapoja, niektoré „rozoberú“ klubovňu a iné sa hodia o zem, a prijať to. V zborovej rade prejaviť pochopenie pre nedostatok motivácie či času. Chváliť, ale aj dávať spätnú väzbu, ale vždy tak, aby to nikomu nespôsobilo traumu. Oceňovať… Nielen skautskými oceneniami a vyznamenaniami, ale aj svojou pozornosťou a časom, slovným ohodnotením, úsmevom.
Veľmi zriedka som so sebou spokojná, vždy vidím, čo som ešte mohla urobiť lepšie, ako som mohla inak reagovať. Neustále sa však zlepšujem (super afirmácia) a som na ceste k úspechu (aj táto). Každému, kto to má podobne ako ja, chcem odkázať, že tvoja hodnota nezáleží na tom, či ťa niekto ocenil, alebo pochválil. Tvoje šťastie a radosť zo života si do neho vnášaš ty sám/sama.
Niekedy sa vo svojom živote trápim tým, ako by som potrebovala, aby mi môj muž, rodičia alebo moja zborová rada vyjadrili väčšiu podporu, ocenenie, aby ma podržali. A oni to neurobia. No nie preto, že si tiež (ako ja) myslia, že nie som dosť. Proste im to nenapadne, myslia si, že to nepotrebujem, alebo riešia viac svoj život ako môj (čo je skvelé). Nevieme zmeniť správanie a myslenie iných, no vieme zmeniť to svoje, a tak by riešením mohlo byť, že o podporu alebo ocenenie požiadame. Komunikovať iným, čo potrebujeme, je veľmi dôležité. Preto by sme to mali učiť svoje deti i skautských členov. Pýtať sa „čo by ti pomohlo v tejto situácií“ by mohlo byť prvým krokom.
Mám kamoša, ktorý chce byť tým najlepším oddielovým vodcom. A toto ma veľmi motivuje, ja totiž tiež chcem byť najlepšou manželkou, mamou, zborovou vodkyňou… Ale nie na svete, ale pre svojho muža, svoje deti a náš zbor. A viem, že tí najlepší tiež robia chyby a nie sú vo všetkom dokonalí.
