Peter Knapík: Storočnica mi bude chýbať

  Rozhovor
2392

Máme za sebou veľmi úspešný rok. V rozhovore s koordinátorom storočnice – Peťom Knapíkom sa pozrieme pod pokrievku týchto národných osláv.

Rozhovor bol v skrátenej verzii uverejnený v jarnom čísle časopisu Médium. Modrou farbou sú zvýraznené otázky, na ktoré ste sa odpovede v časopise nedočítali.

Skauting

> Spomenieš si ešte na to, ako si sa dostal k skautingu? Aké boli tvoje začiatky?

Je to dávnejšie. K skautingu som sa dostal v roku 1996 prostredníctvom spolužiaka, ktorý bol skaut a zobral ma na prvú výpravu. Bolo to vtedy ešte v prvom oddieli skautov Mohykán Zvolen a neskôr sa z neho stal 7. zbor Zvolen, takže nejako takto som vo Zvolene začínal.

> A čo tvoja družina?

Moja prvá družina sa volala Medvede. Mám na ňu len tie najkrajšie spomienky.

> Pamätáš si na váš najväčší družinový zážitok?

Náš najväčší družinový zážitok je nezabudnuteľný. Vybrali sme sa ako družina na víkend na  Poľanu, kde sme išli z piatka do nedele a s prespaním a zažili sme tam kopec tzv. skautských „poprvé“ od naozaj prespania až po to, že sme sa stratili a hľadali sme cestu naspäť.  Bol to jeden z tých zážitkov, ktorý ma ešte viac pripútal k skautingu.

> Trochu sa posuňme ďalej. V skautingu býva zvykom, že čím je človek starší, tým viac sa od neho vyžaduje plnenie istých povinností alebo prebratie funkcie. Čím všetkým si si vo svojom roverskom veku prešiel a čo ťa z toho najviac bavilo?

Robil som radcu družiny, zástupcu vodcu, vodcu, zástupcu zborového vodcu a najviac z toho všetkého ma bavilo viesť oddiel. Bolo to pre mňa najzaujímavejšie a myslím na to tak, že je to najkrajšia časť môjho skautského života.

> Lesná škola?

Absolvoval som ešte chlapčenskú vodcovskú Lesnú školu pod vedením brata Johanyho v roku 1998. Pred ňou som viedol oddiel už rok a po nej ešte šťastných jedenásť rokov.

> Čo tvoje ďalšie pôsobenie v rodnom meste a čo potom, keď si z neho odišiel?

Pred piatimi rokmi som odišiel zo Zvolena do Bratislavy kvôli práci a bohužiaľ, tu sa nám stalo to, čo sa stáva občas stáva s oddielom a zborom, zlyhali sme pri vychovávaní nástupníkov, takže momentálne, čo mi je naozaj veľmi ľúto, vo Zvolene skauting nie je. Je v Banskej Bystrici, je v Detve, vo všetkých okolitých mestách, vo Zvolenskej Slatine je vynikajúci zbor, ale vo Zvolene nie a ak to bude v mojich silách dúfam, že ešte pomôžem tomu, aby sa to zmenilo.

> Čo ti skauting dal? A čo vzal?

Áno, nech to znie akokoľvek frázovito, skauting mi dal úplne novú šancu na život, v mojom prípade doslova, prišiel som doňho v tom pre seba najdôležitejšom a najvhodnejšom čase a vybral som si túto cestu pred inými, ktoré sa ponúkali a myslím si, že by to nebolo šťastné, keby som si vybral nejakú inú. Vôbec si nemyslím, že mi skauting niečo vzal, vždycky  som to robil dobrovoľne, pretože som chcel  a preto, že ma to bavilo.

Storočnica

> Keď si prvýkrát videl ponuku na koordinátora storočnice, vedel si hneď, že je to pre teba alebo to nejaký čas trvalo, kým si sa rozhodol poslať životopis?

Posielal sa životopis a nevedel som hneď, že je to pre mňa, skôr som tak s očakávaním sledoval, kto sa prihlási. Po prvej uzávierke sa neprihlásil nikto, takže táto ponuka bola predĺžená ešte raz, potom bola predĺžená ešte raz, stále sa nikto nehlásil a pri treťom predĺžení som sa  rozhodol, že možno by to bolo treba nejako vziať do rúk a nakoniec sme sa zišli dvaja členovia náčelníctva ako kandidáti na koordinátora storočnice.

> Podobnú oslavu sme ešte nemali. Vedel si hneď od začiatku, aká je tvoja vízia a ako chceš uchopiť storočnicové oslavy?

Áno, predtým, než som sa prihlásil, som nad tým rozmýšľal. Bolo mi jasné, že nechcem ísť smerom nejakého veľkého stretnutia, veľkej centrálnej akcie typu jamboree alebo oblápania Spišského hradu. Zameral som sa na to, alebo snažil som sa zamerať na to, aby storočnicu zažil nejakým spôsobom každý člen Slovenského skautingu, aby sa dotkla čo najviac detí. V druhej fáze nám šlo o to, aby sme sa nejakým spôsobom ako skauti zviditeľnili aj v rámci Slovenska.

> Hovorí sa, že najťažšie je vždy začať. Je to podľa teba tak? Aké boli začiatky storočnice?

Je to tak. Začiatky storočnice boli dosť napínavé, boli sme vo veľkom očakávaní. Vytvorili sme storočnicovú stránku, ktorá sa vlastne mala stať centrom akýchkoľvek informácií o storočnici. Bol som napätý, či to ľudia prijmú, či tam začnú pridávať akcie, akým spôsobom budú na to reagovať, či to nebude celé silené, či to neskončí tak, že budem musieť obvolávať a prosiť zbory, aby sa zapojili do storočnice. Takže na začiatku z tohto dôvodu to možno bolo také ťažšie či napínavejšie. Našťastie, tieto obavy sa nepotvrdili, takže som veľmi rád.

> A neskôr, aký bol priebeh?

Neskôr bol priebeh, musím povedať, nad očakávanie, moje očakávanie, dúfam, že to nie je spôsobené len tým, že bolo nejaké veľmi nízke.  Naozaj, opäť sa vrátim k storočnicovej stránke, stala sa v priebehu času nejakou platformou, kde tie centrálne oslavy a všetky informácie išli stade, opäť spolu s Punťom sme pracovali na veľkej Storočnicovej hre, na hre, ktorá tu ešte nebola a do ktorej sa zapojilo vyše 860 našich členov, čiže vyvolala  veľmi veľký záujem  a postupne som veľmi úzko začal spolupracovať s predsedom historickej komisie s bratom Slížikom, keďže Storočnica je jednoznačne spätá s históriou. Zapájali sa zbory, oblasti, spolupracovali s nami aj Strieborní vlci, strieborné trojlístky, myslím, že ďalší postup bol už naozaj taký, ako sme očakávali.

> Do osláv storočnice skautingu na Slovensku sa zapojilo mnoho z fungujúcich zborov. Je štatistika, ktorá by hovorila v číslach?

Áno, z fungujúcich zborov sa zapojilo vyše 80 %. Vychádzame ale len z tých zborov, ktoré o tom dali nejakým spôsobom vedieť, čiže pridali svoju akciu na webstránku alebo nám poslali fotografie pri Dni so skautskou šatkou a podobne. Ja sám viem, že mnoho storočnicových akcií prebehlo tak, že nám o nich nikto nedal vedieť. Osobne predpokladám, že storočnica mala ešte väčší dosah.

> Ako by si zhodnotil ten uplynulý rok, ktorý bol plný aktivít a kontaktu, či už so zbormi alebo jednotlivcami?

Pre mňa to bol v prvom rade veľmi zaujímavý rok. Zároveň práve s týmto kontaktom sa spájajú najpríjemnejšie a možno povedať, že aj najmenej príjemné zážitky. K tým príjemným naozaj radím to, že ľudia komunikovali, písali, pýtali sa. Bolo to veľmi akčné, živé a naozaj tu bolo cítiť, že ten skauting  žije touto oslavou. Ten nepríjemnejší zážitok alebo pocit z toho bol, že hlavne, nechcem teraz nejako mentorovať z pozície veku, ale hlavne mladším členom sa stávalo, že akékoľvek slušné správanie tam chýbalo. E-maily s pätnástimi výkričníkmi, bez pozdravu či podpisu ma trošku zarazili.

> Čo bolo podľa teba najväčšími ťahákmi storočnice?

Tu máme jednoznačného víťaza, je to Deň so skautskou šatkou, táto aktivita pritiahla najviac pozornosti, zúčastnilo sa jej najviac skautov a skautiek. Naozaj  Deň so skautskou šatkou tu si mnohí  povedali, že tú výzvu naplnia, dali si skautskú šatku a naozaj od dospelých členov až po deti sa toho dňa zúčastnili.  Toto bol jej jednoznačný víťaz a jednoznačný ťahák. Potom to možno boli akcie, ktoré sme  ponúkali z národnej úrovne, ako napr. Vystúp na svoj vrch, toto pomerne veľa  ľudí uskutočnilo rovnako, ako Storočnicový táborák, možno tieto boli také najzásadnejšie a potom ešte kopec akcií, ktoré si nastavili samotné oddiely a zbory a o ktorých nám dávali vedieť na stránku, ale tam to bolo naozaj veľmi rôznorodé.

> Sú ešte nejaké sprievodné aktivitky alebo veci, ktoré bežali pod hlavičkou Storočnice?

Áno, Storočnica je, podľa mňa, veľká príležitosť na to, aby sme založili nejaké tradície v skautingu, ako som už spomenul, verím, že jedna bude Deň so skautskou šatkou, ktorú by sme chceli robiť každoročne, ďalšou by mala byť súťaž Skaut roka, kde tiež je možné, aby práve členovia družín a členovia oddielov nominovali svojich vodcov a radcov, keďže súťaž Skaut roka prebieha v dvoch kategóriách – vodca/vodkyňa a radca/radkyňa.

> Spomenul si Skauta roka. Už z jesenných číslach skautských časopisov Skaut a Médium vieme, že ide o nové ocenenie pre ľudí, ktorí si to zaslúžia. Viem, že v týchto dňoch prebiehal výber v oboch kategóriách. Aké to bolo čítať si všetky tie nominácie a snažiť sa s najväčšou mierou objektivity vybrať toho, alebo tú naj?

Pre mňa to má dva pohľady, v prvom rade, že sme sa rozhodli, že Skauta roka nebude vyberať jeden alebo dvaja ľudia, ale povedali sme si, že do toho zapojíme čo najviac ľudí, čiže tzv. porotcami v Skautovi roka sú všetci členovia náčelníctva, riaditeľka ústredia a všetci vodcovia oblasti, čiže títo ľudia vyberajú a hlasujú v Skautovi roka a z ich hlasovania vzídu víťazi v oboch kategóriách. Ale keď sa pýtaš, aké to bolo čítať si tie návrhy, tak to bolo neskutočne príjemné, pretože tie až vyznania, ktoré tam boli pri vodcoch, vodkyniach, radcoch boli tak pekné,  úplne potešili pri srdci a dávali  nádej do budúcna, že keď toto robí skauting a takýto dopad to má na ľudí, ktorí oceňujú tých, ktorí sa o nich takto starajú, že v tom prípade to celé má veľký zmysel bez ohľadu na to, či budeme mať dosť dotáciu o 30-tisíc vyššiu alebo nižšiu. Toto bolo naozaj veľmi, veľmi príjemné.

> Pripravuje sa aj projekt Živé knižnice.

Živé knižnice sú vlastne ďalším projektom, ktorý sa rozbehol vďaka Storočnici. Živé knižnice je v podstate  nahrávanie spomienok a pamätí starších skautov a skautiek. Momentálne prebehli už prvé nahrávania, teda v roku 2013,  v roku Storočnice sme nahrali prvých troch bratov. Boli to brat Slížik, brat Johny a brat Vojto  a verím, že v roku 2014 ako aj v ďalších rokoch budeme pokračovať, aby nám ostala nejaká spomienka na týchto bratov a sestry aj o mnoho desiatok rokov do budúcnosti, možno, že aj na ďalšiu Storočnicu toto bude niečo, po čom ďalší koordinátor  siahne a s radosťou ju použije.

> Široká skautská verejnosť zrejme o tomto projekte veľa nevie, teraz sa asi najviac ľudí o ňom dozvie i keď sa už čo-to napísalo spolu so Storočnicou v článkoch v časopisoch.  Na čo sa teda môžeme tešiť? A zhruba kedy sa môžeme tešiť na prvý diel tohto, vyzerá to, že veľmi populárneho seriálu?

Tak prvý diel. Jedna vec je všetkých našich bratov a sestry natočiť a druhá vec je dať to dokopy, to znamená spracovať, zostrihať a naozaj pripraviť z toho taký výstup, ktorý bude zaujímavý. Ja predpokladám, že už na jar tohto roku sa môžeme tešiť na prvý oficiálny výstup, čo bude brat Slížik, ešte by bolo možno dobre povedať , že živé knižnice sú vždycky rozdelené na dve časti, prvá časť je taká kratšia, motivačná, kde oslovený vždycky odpovedá na desať slov, ktoré mu povieme a on vraví, čo ho napadne a druhá už je naozaj tá časť, kde sa delí s nami o svoje spomienky. Kým prvá časť trvá zhruba 5 až 7 minút, tak druhá hodinu a možno, že aj viac.

> Storočnicová hra bola kapitola azda sama o sebe. Prvá hra tohto typu v Slovenskom skautingu. 

Ten nápad vznikol veľmi spontánne na Ústredí, keď sme sa s Punťom bavili, že ako  Storočnicu nejakým spôsobom oživiť, čo do nej priniesť také, čo tu ešte nebolo a čo by mohlo byť pre skautskú verejnosť zaujímavé a postupne sa z tohto vykryštalizovala veľká Storočnicová hra, založená naozaj na systéme lúštenia, hádania, hádania kódov a nejakej odmeny za to, čiže každý, kto vylúštil kód dostal za to kredity. Tieto kredity si mohol zbierať a následne si mohol za ne akoby kupovať ceny.  Ale nebolo to len kupovanie vecí ale mohol si kupovať aj zážitkové akcie, kúpiť si napr. návštevu skautského múzea a pod., čiže keď sme túto hru vymýšľali, tak ja osobne som očakával, ako to dopadne, ale ako vravím tie výsledky nás prekvapili, teda určite mňa, neviem, ako Punťa.  V jednom internom rozhovore sme si s Punťom povedali , že to by bolo super, keby sa nám podarilo zapojiť do tejto hry tisíc ľudí, teda šestinu všetkých registrovaných v našej organizácii. Tak toto sa nám  nepodarilo splniť, ale ja si naozaj myslím, že  tých vyše  860 hráčov je číslo, ktoré nás asi núti k tomu, aby sme porozmýšľali možno o ďalší rok či dva nad nejakou obdobou tejto hry.

> Počas roka bolo k dispozícii množstvo podnetov na aktivity, tipov na to, aký program robiť a čomu sa venovať. Navyše, aj za malú aktivitu bolo možné získať odmenu. Nemyslíš si, že by mohli skauti kvôli tomuto zlenivieť a tento rok oproti tomu minulému bude na činnosť, takpovediac, biedny? 

Nie, nemyslím si to. Storočnicový rok je raz za sto rokov a myslím, že si to všetci uvedomujú a že práve v tomto roku bolo veľa odmien, veľa predmetov, je podľa mňa úplne v poriadku. Nemyslím si, že niekto očakáva, že takéto niečo bude teraz každý rok. Jednoducho, toto bola oslava a myslím, že sme si ju užili tak, ako sa patrí. Skauting ale nie je len o storočnicových oslavách. Skauting je o tom, aby sme robili naozaj radi to, čo robíme, a myslím, že na základe tohto pôjdeme ďalej bez problémov.

> Storočnica skončila, aký je to pocit?

Je to rozporuplný pocit. Na jednej strane som veľmi rád, že to celé je úspešne, podotýkam, že úspešne za nami, a teda aj za mnou. Verím, že si väčšina skautov a skautiek z toho odnáša dobré pocity a pekné spomienky. Na druhej strane, ako za všetkým, čomu venujete čiastku svojho života, vám bude trošku ľúto, tak mne bude trošku ľúto za tou storočnicou, ale sľubujem, že ďalšiu už nebudem koordinovať.

> Čo tebe osobne najviac dala storočnica?

Mne asi pomohla opäť sa vrátiť bližšie k skautingu, jeho podstate, členom, družinovým radcom, radkyniam, vodkyniam, vodcom. Riešenie takých problémov v rámci storočnice, ako „ideme mať storočnicovú družinovku, môžeš nám poslať päť buttonov, aby som mohla dať deťom“. Keď toto človek riešil, tak to bolo veľmi príjemné. Práve toto boli tie veci, ktoré som robil najradšej.

> Vravel si, že ťa to pritiahlo naspäť k skautingu. Ako vidíš svoje pôsobenie ďalej?

Stále bude náčelníctvo, minimálne ešte do októbra tohto roku, teda do snemu. Budem sa venovať vzdelávaniu a rozmýšľam, že možno by nebolo zlé byť znovu vodca oddielu a vrátiť sa k tým skautským koreňom a k tomu, čo ma vždy najviac bavilo.

Na Radcovskom fóre 2013.

> Čo by si ty poprial skautingu do novej storočnice? Do jeho 101. roku?

To je veľmi ťažké. Poprial by som asi rovnako nadšených radcov, vodcov zborov či oddielov, s akými som sa stretával ja, čo najviac ľudí, ktorí naozaj venujú svoj voľný čas bez nároku na odmenu deťom, čo najviac ľudí, ktorí žijú skautingom, jeho zásadami, pre ktorých je skauting neoddeliteľnou súčasťou života. A poprial by som mu hlavne veľa jednoty, to je podľa mňa najdôležitejšie.

> Súčasťou seriálu Živé knižnice je aj jeho kratšia verzia pod názvom Desať slov, takže možno by sme si mohli skúsiť dať niečo také podobné. Nesľubujem, že tých slov bude iba desať, takže budeš počuť slovo, čo prvé, pokojne krátke, čo ťa napadne, veď to poznáš:

skauting – život,  skaut – priateľ,  priateľstvo – skaut,  rodina – to najvzácnejšie a najdrahšie, čo mám,  život – plno radostí a starostí,  sľub – záväzok,  láska – bodaj by prišla čím skôr,  storočnica – veľa krásnych zážitkov,  šatka – symbol,  ústredie – spolupracovníci meniaci sa na kamarátov