Tri mesiace v AFRIKE

  Rozhovor
2159

„Je toho málo, čo väčšinou vieme povedať o Afrike. Černosi, sucho, teplo, chudoba a hladné deti. Toto býva naša najbežnejšia predstava. Popri každodenných starostiach ju môžeme vnímať len ako čosi ťaživé či ako občasnú výčitku svedomia.“ spomína na svoju niekdajšiu predstavu Jaro Mišík, ktorý mal možnosť počas trojmesačného dobrovoľníckeho pobytu získať reálny a oveľa veselší pohľad na Afriku, o ktorej sa s nami teraz porozpráva.

Na začiatok bude asi dobré povedať, že tvojou vysielajúcou organizáciou bolo eRko a tvoja cesta bola úzko spätá s Dobrou novinou. Zaspomínajme si trochu. Ako a kedy si sa k nej dostal alebo sa s ňou prvýkrát stretol?

Keď som bol menší, tak niekoľko starších skautov u nás v zbore chodievalo počas Vianoc koledovať do rodín. Lojza Vlčka asi mnohí poznáte. Bola s nimi zábava, a tak som sa k nim párkrát pridal búchať ozembuchom alebo písať kriedou na dvere, lebo spev mi veľmi nešiel.

Foto: archív Dobrej Noviny

Už vtedy sme zbierali peniaze pre Dobrú novinu, aj keď by sme o jej činnosti asi veľa povedať nevedeli. Odvtedy Dobrá novina dospela a tento rok prebieha už jej 18. ročník. Za ten čas podporila množstvo projektov vo východnej Afrike (Keňa, Etiópia, Uganda, Južný Sudán…) a zmenila životy stovkám či až tisícom ľudí.

A teraz, keď si to videl, ako to vyzerá v skutočnosti?

Takto to môže znieť dosť neurčito, no poviem vám, že mnoho z tých kenských projektov som navštívil a s mnohými ľuďmi som sa zhováral a vtedy som bol naozaj hrdý na to, že som Slovák a že som súčasťou Dobrej noviny. Slováci tu majú veľmi dobré meno. Keňania hovoria, že sme síce malý národ, ale s obrovským srdcom.

Letenka do Kene

Zistiť, že o nejaký čas ideš na niekoľko mesiacov do Afriky bol istotne zaujímavý pocit. Trochu sa ale vráťme späť. Čo bolo na začiatku a ako to všetko vzniklo?

Napriek tomu, že som nikdy nebol členom eRka, ich projekt Dobrovoľníci pre Afriku bol zrazu všade okolo mňa, a tak som im poslal prihlášku. V januári tohto roku bol výberový víkend, kde zo 43 uchádzačov vyberali šiestich. O krátky čas som mal telefonát, v ktorom mi oznámili, že aj po konzultácii s podpornou kanceláriou v Nairobi som sa stal ich dobrovoľníkom.

Čo myslíš, že bolo tým rozhodujúcim faktorom, na základe ktorého si bol vybraný práve ty?

Koordinátorov zaujali moje skúsenosti zo skautingu a s prácou s chlapcami a na moju veľkú radosť sa rozhodli, že ma pošlú do Nyeri, mestečka v horách, kde dožil svoj život Lord Baden-Powell a kde je aj so svojou manželkou pochovaný. Kritérium členstva v organizácii nebolo rozhodujúce ani u ostatných dobrovoľníkov. Skôr sa prihliadalo na konkrétne projekty, do ktorých sú dobrovoľníci vysielaní, a ich špecifiká. Takže nasledovali dva naplnené prípravné víkendy, séria očkovaní a odlet…

KENYA YETU (naša Keňa)

Keď si po niekoľkohodinovom lete vystúpil na tomto starom kontinente, čo nasledovalo?

Prvý týždeň sme boli všetci spolu v Nairobi. Navštívili sme niekoľko projektov, slum, učili sme sa swahilčinu, ale boli sme aj na safari pod Kilimandžárom.

Toto sú študenti strednej školy St. Mary´s. Je medzi nimi aj niekoľko Juniorov, ale zväčša ide o chlapcov z lepších pomerov.

A po „tréningu“ kam smerovali tvoje kroky?

Potom som odišiel do Nyeri. Len tri hodiny cesty autom z Nairobi sa zdvíha pohorie Aberdare a vysoká Mount Kenya. Medzi nimi, v zelených kopcoch leží Nyeri. Ako raz povedal B.P.: „Blízko k Nyeri, blízko k svätosti.“ Bratia z rehole De la Salle tu vedú veľmi úspešnú strednú školu St. Mary´s, v ktorej pred ôsmimi rokmi otvorili záchranné centrum pre bývalých chlapcov z ulice. Päťsto školákov z dobrých rodín tu tvorí jednu komunitu s dvestoštyridsiatimi chlapcami z tých najťažších pomerov. Na prvý pohľad by ste ich ale nerozoznali.

Bývalí chlapci ulice začínajú v škôlke každý deň modlitbou.

Toto sú bývalí chlapci ulice – Juniori, ktorí sú podporovaní v projekte.

Tu som tiež s Juniormi.

Samozrejme, je potrebné spomenúť, že celý náš pobyt, príprava, ale aj ponávratové hodnotenie a aktivity boli hradené z projektu Európskej dobrovoľníckej služby, takže peniažky zo zbierky idú naozaj len tam, kam majú.

Požehnané deti

Vedel by si nám priblížiť ako to v takej úspešnej strednej škole v Nyeri vyzerá?

V celom objekte vládne veľmi pokojný duch a radosť zo života. Všetci tu majú strechu nad hlavou, posteľ, dostatok jedla, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, bezpečie a priestor na hry a zábavu. Nie je to žiaden luxus, ale pre týchto chlapcov to znamená mnoho. Siroty, obete domáceho násilia, povolebných nepokojov, HIV pozitívni, zanedbaní chlapci, ktorí často hľadali záchranu útekom na ulicu. Tu sa dostávali do gangov, mali potýčky s políciou a aby na chvíľu zabudli na bolesť, hlad či aby sa vyspali na daždi, fetovali lepidlo. Častokrát len päť či šesťročné deti. Opäť musím povedať, že je niečo iné o tom čítať, ako to počúvať od samotných chlapcov. Priskoro dospeli. Úplne otvorene sa so mnou rozprávajú o všetkom. Napriek ich smutnej minulosti sa však pri nich cítim výborne. Sú plní života a tešia sa z každého dňa. My sa častokrát spoliehame na svoje sily, ale títo chlapci sa spoliehajú na Boha. Cítia sa byť požehnaní tým, že boli prijatí do St. Mary´s a dostali šancu na lepší život. Chcú ju naplno využiť, a tak niektorí vstávajú už o štvrtej ráno, aby sa mohli učiť.

Tu som s chlapcami (Juniormi) na streche ich domu.

„Vy nám dáte chlapca, my vám dáme muža“?

Toto je heslo St. Mary´s, v ktorej sa bez ohľadu na pôvod musia všetci zapájať do prác pre dobro komunity. Dvadsiata tretia najlepšia stredná škola v Keni hostí každý rok dobrovoľníka zo Slovenska. Moja práca tu sa v priebehu času menila. Na začiatku som bol v škôlke, kde sa Juniori, ako volajú bývalých chlapcov ulice, učia základy matematiky a angličtiny, bez ktorých by nemohli nastúpiť na základnú školu. Potom som spolu s projektovými pracovníkmi navštevoval rodiny, ktoré ešte niektorí z chlapcov majú. Projekt sa snaží zistiť príčiny zlyhania rodiny a hľadá spôsoby, ako jej pomôcť.

Majengo je najväčší slum v meste Nyeri z ktorého pochádza väčšina chlapcov.

Pre mňa najzaujímavejšia časť pobytu boli prázdniny, keď mali chlapci veľa voľného času. Pripravoval som im overené skautské hry a hrávali sme spolu ich obľúbený futbal. Najväčšou odmenou mi bolo, keď ma malí špunti čakali pred izbou a chceli sa hrať.

Samuel pri hre komu najdlhšie vydržia noviny na tele bez držania.

Hra, kde majú spolu trojice zobraziť vyžrebované písmeno a ostatní hráči ho hádajú.

Pravé šťastie nájdete, keď sa naučíte prinášať šťastie druhým

Spomínal si Lorda Baden-Powella, navštívil si jeho múzeum PAX TU?

Slová z posledného posolstva nášho zakladateľa sa mi opäť ukazujú v novom svetle. Počas tých troch mesiacov som mal možnosť navštíviť jeho chatu PAX TU, v ktorej sa teraz nachádza skautské múzeum a niekoľkokrát som sa prišiel pomodliť k jeho hrobu. Ten je otočený tak, ako si to B. P. želal, s výhľadom na Mt. Kenyu. Už sa nedivím, že mu toto miesto tak prirástlo k srdcu.

Vstup na cintorín, kde leží hrob Baden Powella.

So sprievodcom Frankom pri hrobe Baden-Powella.

Budova medzinárodného skautského centra pred cintorínom na ktorom je hrob Baden-Powella. Chodník v pravo je lemovaný skautským zákonom.

Slovo na záver?

Záverom tohto článku by som chcel odkázať všetkým vám, drahé sestry a bratia, ktorí spolupracujete s eRkom počas Dobrej noviny ako koledníci, že vaša služba prináša veľké ovocie. To, čo sa nám tu zdá zanedbateľné, tam skutočne zachraňuje životy. Prostriedky zo zbierky sú použité účelne a môžete byť na svoju prácu hrdí. Rovnako moje desiatky už smerujú Dobrej novine. Je naozaj absurdné, hnať sa za stále sa nám pokrokom vzďaľujúcou páskou komfortu, keď pritom nevidíme núdzneho brata.

Tu som s Juniormi (bývalými chlapcami ulice) na lavičke pred domovom bratov De la Salle.

Viac info na: www.dobranovina.sk alebo jaroslav.misik@gmail.com
Jaroslav Mišík – Tom,14. zbor, Prievidza

Videoreportáž

Ak Vás tento článok zaujal, tak si určite pozrite aj videoreportáž s Jarom o jeho pobyte v Keni, ktorú natočila a spracovala regionálna televízii v Prievidzi.