Enzo sa dostal do nášho života doslova zo dňa na deň. Je pravda, že sme zvažovali výhľadovo vlastnenie psa, ale nikdy nám nenapadlo za akých podmienok, ako rýchlo a ako jednoznačne sa to stane. Ale pekne od začiatku – žijem spoločne s mojou manželkou (skautským menom Brumla) na Morave. Skauting dal dokopy nielen nás dvoch, ale tak akosi rámcuje celý náš život. Preto niet prekvapením, že o Enzovi sme sa dozvedeli vďaka skautke, ktorá na sociálnej sieti zdieľala výzvu na jeho záchranu. Bolo to začiatkom roku 2023.
Kontajnerový pes s depresiou
Enzov životný príbeh je pre nás do veľkej miery záhadou. Nikto presne nevie kde a za akých okolností sa narodil. Jeho vek odhadol veterinár podľa chrupu (keď sme ho prijali, tiahlo mu asi na 5 rokov). Je krížencom ušľachtilého a starobylého nemeckého plemena Hovawart. Vyrastal zrejme na ulici v Dubnici nad Váhom, kde ho našli vyhodeného v kontajneri pred Vianocami v roku 2022. Na spoločnosť človeka bol zvyknutý, vídavali ho často s ľuďmi bez domova. Po umiestnení do útulku sa opustil. Nezvládal pobyt v koterci, prestal žrať a zaujímať sa o svoje okolie. Bol apatický, bez života. Prešiel si veľmi podrobným veterinárnym vyšetrením, ale nenašla sa žiadna telesná príčina jeho ťažkostí. Jediným vysvetlením bolo psychické trápenie. Zvieratá, ktoré sme za tisícročia vyšľachtili ako svojich spoločníkov a pomocníkov, sú od nás závislé. Predovšetkým psy sú mimoriadne spoločenské a ľudskú rodinu vnímajú ako svoju „svorku“. Potrebujú mať ľudského priateľa, na ktorého sa môžu naviazať a dôverovať mu. Enzo skrátka potreboval vlastnú rodinu…
Hľadanie rodiny
Keď sme na sociálnej sieti sledovali ako sa vyvíja Enzov stav, nenechalo nás to chladnými. Pocitu opustenosti veľmi dobre rozumie každý živý tvor na tomto svete. Zavolali sme do útulku a začali sa zaujímať o to, čo všetko by osvojenie Enza zahrňovalo. Boli sme o všetkom veľmi precízne a pravdivo informovaní. Dozvedeli sme sa, že Enzo potrebuje umiestnenie v rodine, kde bude mať dovolené žiť s ľuďmi vo vnútri a nebude zatváraný do koterca. Boli sme upozornení, že vo veku šteňaťa nebol dobre socializovaný (nenavykol na prítomnosť iných zvierat). To sa prejavuje jeho nadmernou reaktivitou (iných psov považuje za ohrozenie a automaticky sa voči nim správa agresívne – štekaním a vrčaním zaháňa druhého psa preč). Útulok mal v pláne Enza umiestniť k ľuďom, ktorí sa ozvali pred nami a bývali omnoho bližšie než my. Potešili sme sa, že bude mať konečne nový domov a vôbec sme netrvali na tom, že mu ho máme sprostredkovať práve my. Zdalo sa, že situácia je vyriešená.
Bázlivý vetroplach v dome
V polovici marca sa nám prekvapivo z útulku ozvali s otázkou, či ešte náš záujem o Enza pretrváva. Boli sme prekvapení, úplne sme to pustili z hlavy. Vysvitlo, že Enza sa medzičasom snažili dvakrát navyknúť u dvoch rôznych rodín, ale neúspešne. Za dva dni po tomto telefonáte ho doviezli k nám. Jeho zvykanie si v ďalšom novom prostredí, si z našej strany vyžadovalo veľa trpezlivosti a láskavosti. Bol bázlivý a už po pár dňoch sa na nás úzkostlivo naviazal. Učili sme ho základne veci – venčenie na vôdzke (bez ťahania), cestovanie v dopravných prostriedkoch s náhubkom, vydržať sám doma, neskákať na gauč a do postele, spanie „na mieste“ (v pelechu) a pod. Prvýkrát sme ho videli spontánne sa hrať až po takmer 5 mesiacoch. Zažili sme aj nejeden problém – hlavne úteky. Vďaka Enzovi sme objavili a zadebnili všetky diery v našom plote. Keďže bývame pri lese, niekoľkokrát sa vydal naháňať srnky či inú zver. Vždy sa vrátil s veľkými výčitkami (a hrozne zafúľaný). Zakaždým sa doslova priplazil a schovával sa na dvore. Nevieme, či ho viac mrzelo pokarhanie od nás, alebo sa bál kúpania, ktoré po jeho výpravách vždy nasledovalo. Pudy a dobrodružná povaha boli však často silnejšie než on či jeho pripútanosť k nám (predsa len – je to pouličný vetroplach). V súčasnosti nám už neuteká, ale to najmä vďaka opatreniam z našej strany. Obojok s menom, adresou a telefónom patrí k tým najzakladanejším.
Milión pohladení denne
Najkritickejšou časťou nášho spolužitia bolo stanovenie si hraníc. Keď sa pes cíti medzi ľuďmi ako „alfa“, je to nešťastie pre všetkých. Enzo má dodnes tvrdohlavú a svojskú povahu. Pretrváva u neho prehnaná úzkosť aj pri krátkej separácii. Na cudzie psy vrčí a šteká, ale stihol si urobiť aj viacerých verných psích kamarátov, ktorých má rád a hrá sa s nimi pri každej príležitosti, keď ich stretne. Jeho hry s ľuďmi boli spočiatku divoké, plné nepríjemného okusovania a vyskakovania. Našli sme však vhodné hračky, cez ktoré sa dokážeme s ním spoločne zahrať a on pri tom môže ventilovať svoju nespútanú životnú energiu a hravosť. Jeho žobranie pri stole odkláňame tak, že mu dobrôtky zabalíme do rolky od toaletného papieru a hodíme pod stôl (namiesto žobrania jedla tak lúšti hlavolam s atraktívnou odmenou vo vnútri). Urobil mnohé pokroky, ale niektoré neduhy odbúravame veľmi pomaly a náročne. Na Enza platí dôslednosť, jasné nemetúce pokyny, ale hlavne pozitívna motivácia prostredníctvom dobroty, pohladenia a slovnej pochvaly. Opláca to svojou neochvejnou oddanosťou, vyjadrovaním lásky (obľúbeného človeka je schopný oblízať od „hlavy až po päty“) a priam detskou prítulnosťou – potrebuje asi tak milión pohladení denne.
Enzo a skauting
To, čo pomáha liečiť Enzovu dušu je každá drobná príležitosť zažívať úspech, pochvalu a lásku z okolia. Darí sa to aj vďaka skautom a skautkám, ktorí ho už niekoľko rokov po sebe stretávajú na kurze Triton (organizovaný Námornou akadémiou vodných skautov). Patrí im naša vďačnosť za to, že Enza prijímajú so všetkými jeho nevyváženosti a správajú sa k nemu skrátka skvele. Je to náš „skautský pes“, súci i na dlhšie výpravy (jeho rekord je prejdených 20 km za deň). Navyše – tiež robí kúsok sveta vo svojom okolí lepší. Nie je to perfektne vycvičený, výstavný pes. Dokáže však rozdávať radosť tak, ako to dokážu práve tí naši zvierací parťáci, ktorí napriek tristnej skúsenosti, nezanevreli na ľudí. Niekedy sa zamýšľam, či sme niečoho podobného schopní aj my – Homo sapiens.
Ako na osvojenie si psa (alebo iného zvieraťa) z útulku
- Vaše rozhodnutie musí byť vážne a pevné! Pes je živá bytosť, o ktorú sa staráte 24/7. To zanemená aj chodenie k veterinárovi na prehliadky (alebo keď je zvieratko choré), samoštúdium (napr. čo smie a nesmie jesť, o vhodnom výchovnom pôsobení, výcviku), zabezpečenie voľnočasových a rozvojových aktivít a pod. Pre psa (či iné spoločenské zviera) je veľmi traumatizujúce, keď je opakovane vracaný späť do útulku, alebo vyhodený na ulicu, lebo niekoho prestal „baviť“.
- Vziať si psa z útulku znamená oboznámiť sa s jeho príbehom a osobitosťami. Nechajte si vždy od pracovníkov útulku vysvetliť, čo robiť a nerobiť a ako ku danému psíkovi pristupovať (každý je skutočne odlišný a jedinečný). V prípade potreby sa poraďte s kynológom (odborníkom na výcvik psov).
- Rešpektujte, že psov z útulku je potrebné dať vykastrovať, aby nedochádzalo k ich ďalšiemu množeniu. Častokrát sa jedná o nelegálne rozmnožených psov (v tzv. množiarňach), z ktorých sa predávajú za lacný peniaz. Nadbytočné psy potom končia na ulici (v horšom prípade utrápené na smrť priamo v množiarni) a problém sa zväčšuje. Útulky sú preplnené a psy, ktoré sa doň nezmestia musia byť odchytené a utratené.
- Ak nemáte priestor na adopciu zvieratka (vždy je potrebné zvážiť, či máte dostatočné skúsenosti či vhodný priestor), môžete útulkom pomôcť napr. darovaním starých diek a uterákov (hodia sa hlavne teraz pred zimou), alebo drobným finančným darom.
Text: Marek Pleško – Marcus, Námorná akadémia vodných skautov
