Európsky endemit a zároveň najväčší živočích, neuveriteľne majestátny, prežívší ešte zo štvrtohôr. Zubor lesný, známy aj ako zubor hrivnatý (lat. Bison bonasus), je nádherný symboldivokej prírody našej krajiny. Tieto vznešené zvieratá, ktoré boli ešte pred 100 rokmi na pokraji úplného vyhynutia, našli svoje útočisko v lesoch Národného parku Poloniny, pod najjasnejším nebom Slovenska. Prítomnosť tohto nežného obra na našom území predstavuje úspešný príbeh ochrany prírody a podčiarkuje záväzok a povinnosť ochraňovať naše prírodné dedičstvo.
Zubry sa na európskom území nachádzali už od neskorých štvrtohôr. Sú jedny z mála vtedajších obrov, ktoré prežili hromadné vymieranie v tomto období. V tom čase vymrelo 65 % svetovej megafauny, vrátane mamutov, leňochodov či mastodontov. Aj napriek tomuto úspechu sa vyhynutiu priblížili veľmi blízko neskôr, a to práve vplyvom človeka: lovením zubrov na mäso, pytliactvom a zmenšovaním prirodzeného územia zubrov rozmachom poľnohospodárstva a lesníctva. Na začiatku 20. storočia, z pôvodnej veľkej populácie rozšírenej po celej Európe, ostalo posledných pár stoviek jedincov v poľskom Bielovežskom národnom parku vďaka kráľovi Žigmundovi II., ktorý za pytliactvo tohto zvieraťa ešte v 16. storočí zaviedol trest smrti. Tento zákon nezrušil žiaden z jeho nástupcov, čo malo vzácny následok: jedinú európsku zachovanú populáciu zubra vo voľnej prírode.
Počas vojny
To ale zmenila prvá svetová vojna. Nemecká armáda obsadila v auguste 1915 územie národného parku a opätovne začala s ich lovom na mäso i zábavu. Do roku 1919 ich bolo zabitých približne 600, čo znamenalo zánik takmer všetkých posledných žijúcich jedincov v európskej divočine: ostalo ich menej ako 10 a tie boli premiestnené do chovu v zajatí. V roku 1923 bolo na svete posledných 56 zubrov lesných. Všetky boli umiestnené výlučne v zajatí, čo iniciovalo vznik Európskej spoločnosti pre záchranu zubra. Nasledoval dlhý proces opätovného rozširovania populácie a vypúšťania do prírody, ktorý bol nakoniec úspešný: do roku 1980 sa tento počet zvýšil na takmer 2 000 jedincov, čo znamenalo ich záchranu a stratu štatútu ohrozenia . Pred 4 rokmi nastal ďalší posun, keď Medzinárodná únia na ochranu prírody a prírodných zdrojov presunula zubry zo zoznamu zraniteľných druhov do zoznamu takmer ohrozených. Aktuálne sa v Európe nachádza cez 7 000 jedincov v 47 voľne žijúcich stádach. Tieto stáda sú však navzájom izolované a vplyvom človeka obmedzené na neoptimálne lesné biotopy. Iba pár z nich je dostatočne veľkých na to, aby sa vedeli samy dlhodobo zachovať. Stále je teda veľmi potrebná činnosť ochranárov a dôkladný výskum.
Na Slovensku bývala populácia zubra tiež veľmi rozšírená, ale v 15. storočí sme na 500 rokov prišli o posledného jedinca. Traduje sa, že ho ulovil kráľ Matej Korvín vo Vígľašských lesoch. Opätovne na Slovensko začali zubry prenikať v sedemdesiatych rokoch práve z Poľska na územie Národného parku Poloniny a v roku 2004 Štátna ochrana prírody začala s projektom reintrodukcie voľne žijúcej populácie zubra lesného práve na tomto území vypustením piatich jedincov pochádzajúcich zo zahraničia. Vo Východných Karpatoch tieto majestátne tvory žijú už v počte 60 jedincov aj v súčasnosti. Sú rozdelené do 2 stád: jedno v oblasti VN Starina, druhé v okolí obcí Osadné, Hostovice či Vyšná Jablonka. Najväčšie súčasné populácie sa nachádzajú v Bielorusku a Poľsku, vrátane práve Bielovežského národného parku, kde ich žije približne 800.
Život v stádach
Zubry európske žijú v dvoch typoch stád: zmiešaných a čisto samčích. Zmiešané stáda zahŕňajú dospelé samice, teľatá, mláďatá a mladé dospelé býky, pričom priemerná veľkosť je 8 až 13 jedincov. Na druhej strane čisto samčie stáda sú oveľa menšie a zvyčajne pozostávajú len z dvoch býkov. Zaujímavé je, že jednotlivé stáda sa neustále menia, vzájomne sa ovplyvňujú, spájajú a vymieňajú si členy , takže na nich môžeme skúmať silnú sociálnu dynamiku. Ďalšou zaujímavosťou je, že žijú v matriarcháte – stáda vedú samice. Starší a dominantnejší samci zvyčajne slúžia ako ochrancovia, zdržiavajú sa na okraji a vystupujú, keď hrozí nebezpečenstvo.
Hierarchia
V zložitej sociálnej dynamike zubra európskeho má vek významný vplyv na možnosti párenia. Hoci sú samce vo veku 4 – 6 rokov pohlavne zrelé , málokedy sa k páreniu dostanú, pretože v stáde dominujú staršie a skúsenejšie jedince. Sú pre to 2 príčiny: tie to skúsené jedince majú vynikajúce schopnosti dvorenia a lepšie chápu, kedy a ako sa priblížiť k vnímavým samiciam počas obdobia ruje, a taktiež si nárokujú hlavné teritóriá párenia a intenzívne ich bránia. Táto hierarchia zabezpečuje odovzdávanie najsilnejších génov, čo podporuje prežitie silných a odolných genetických línií. Vek teda nie je len číslo, ale rozhodujúci faktor, ktorý určuje reprodukčný úspech tohto druhu.
Dospelé jedince vážia medzi 500 až 1 000 kg. Na dĺžku môžu merať až 3 metre a dosahujú výšku dospelého muža. Oprávnene sú teda označované za nežné obry Európy. Priamo úmerné ich veľkosti je aj množstvo potravy, ktorú skonzumujú – dospelý samec za deň zje približne 32 kg bujnej trávy a stromovej kôry s lístím. Zaujímavosťou je, že v zimných mesiacoch používajú svoje robustné kopytá na prerazenie ľadu, aby si zabezpečili prístup k vode.
Zubor európsky je tvor s jedným z najsilnejších príbehov svojej záchrany – spája neuveriteľnú zraniteľnosť a zároveň odolnosť ako jednotlivcov, tak i celého druhu. Je pripomienkou krehkej rovnováhy, ktorú si príroda udržiava, aj mimoriadnej schopnosti jej obnovy, keď do nej človek zasahuje s obetavosťou a starostlivosťou.
