Vedeli ste, že hrdinovia z príbehov nemusia byť len osoby, s ktorými sa nedá stretnúť? Každý skautský vodca je vlastne v niečích očiach hrdina. Tak prečo je také ťažké sa s nimi stretnúť?
Keď som bol malý, v dobe ešte bez neobmedzeného internetu, som frčal na dobrodružných príbehoch z divokého západu, o objavovaní severného a južného pólu. Hlavnými hrdinami boli osoby, ktoré zažívali neskutočné dobrodružstvá. Boli vystavení nehostinným poveternostným podmienkam, bojovali proti nepráviu, snažili sa o dodržiavanie mravných zásad a dbali o všeobecné blaho im zverených ľudí.
To, čo im zaručilo nehynúcu slávu, bolo, že všetok čas obetovali pre vyšší spoločenský princíp, a preto sa im poväčšine nedarilo v osobných vzťahoch a nezakladali si rodiny. Alebo sa len zaň schovávali, z dôvodu neschopnosti nájsť alebo vychovať si nasledovníka?
Uprostred tohto môjho obdobia, prišiel do nášho mestečka skauting. Ovplyvnený hrdinskými príbehmi z knižiek som videl v skautingu príležitosť zažívať takéto príbehy. Naši vodcovia boli tými hrdinami, ktorí tvrdili morálku a tvorili malé skautské dejiny. Učarovalo mi to, ako vodcovia svoj voľný čas ponúkajú druhým. Tvoria pútavý program, kde malí chlapci a malé dievčatá môžu prežívať svoje hrdinstvá, ale aj nevinné prehry a pritom si vychovávať svojich nasledovníkov. A keď nástupca s hrdosťou preberie oddiel, vtedy vodca prekonáva hrdinov z knižiek a stáva sa nezabudnuteľným vo svojom oddiele, pretože vie, že svoju prácu robil dobre.
Som veľmi rád, že skauting vychováva hrdinov, o ktorých sa rozprávajú príbehy v oddieloch. Ale prečo mená týchto „vyslúžilých hrdinov“ mnohí poznajú len z počutia, keď sú to stále živí ľudia? Vyčerpalo ich “vodcovanie” alebo nie je pre nich vytvorený priestor v zbore? Odpovede sú rôzne, ale najmä sa nechcú skrývať za vyšší princíp a pocit nenahraditeľnosti, ako knižní hrdinovia, a chcú si naplniť aj svoje osobné, rodinné a kariérne ambície. Keď toto naplnia a vrátia sa späť do skautingu, pre mňa sa stávajú hrdinami na druhú.
Prečo som šiel na GILŠ 2023? V období, keď sa mi podarilo od vĺčaťa až po rangera vychovať svojho nástupcu v oddiele, zabezpečiť družiny radcami a zástupcami radcov, začal som rozmýšľať nad tým, čo ďalej s mojím skautským životom. Utiahnuť sa do ústrania a chodiť sa pozrieť občas na zborové akcie? V tom som cestu nevidel. Keď bol náš oddiel v dobrých ďalších rukách, chcel som sa posunúť ďalej. Očakával som, že GILŠ vo mne rozvinie cnosť a veľkodušnosť, aby som sa neustále usiloval o veľké veci v skautingu a vyzýval k tomu seba aj druhých.
Autor: Ivan Štefánek
