Červená značka

  Duchovno
835

Do kancelárie farského úradu vtrhne s letmým zaklopaním rozrušená žena. No rozrušená, skôr riadne nahnevaná. Kňazovi, pokojne tam píšucemu v latinčine do matriky zápis o krste dieťaťa, strčí pred oči dokument: „Otče, je to váš podpis?“ Kňaz si posunie okuliare, preskúma dokument a potvrdí: „Áno, sobášny list podpísaný mojou rukou.“ Kým stihne sformulovať otázku, dáma naň vyhŕkne: „Ušiel odo mňa, ako to hodláte riešiť?“

Vždy som rozmýšľal, prečo armáda platí nejakej firme za odpratávanie snehu z dvorov kasárni. Lebo pri podobnej správe z tlače, mi čosi z môjho starosvetského ja nesmelo šepne: „To by akože nemohli tí vojaci mať techniku a v rámci svojej pracovnej doby, alebo s lopatami čisto kvôli kondičke ten sneh…“ Ja viem, má to svoj zmysel, či skôr, aby som bol presnejší účel. Niekedy je prekvapujúco veľa situácii, kde cítime, že sa práca alebo zodpovednosť posunie trochu nezmyselne na iného. Asi by som si ranu na nohe kdesi v divočine pokúsil zašiť sám, ale pár kilometrov od nemocnice niet nad čím premýšľať. Chirurg je chirurg. Zamrzí síce tá odkázanosť na pomoc, ale veruže ťažko je uchrániť si svoju samostatnosť a nezávislosť, keď stále menej rozumieme svojim autám, mobilom, počítačom či temer akejkoľvek technike. O dnešných chorobách ani nehovoriac. Len máločo z toho si dokážeme opraviť alebo vyliečiť sami. Keby ktosi nakukol do mojej garáže a videl by ma s piestom motora môjho auta v ruke, po tom, čo som ho práve pracne vydoloval z jeho útrob, díval by sa na mňa ako na vraha. Teda toho automobilu. Nijak ináč. Nie s obdivom, ako ja v detstve, keď mi otec ukazoval pri nejakej stredne závažnej oprave piestne krúžky nášho wartburga, ktorému nik v rodine nepovedal ináč ako Gertrúda. Naopak, návštevník mojej garáže by si zároveň s pomyselným poťukaním po čele v takej situácii určite povedal, že toto auto už asi nik nedá dokopy. (A mal by pravdu.) Sme stále viac nezávislí a pritom stále viac odkázaní na druhých. Až tvrdošijne odmietame pomoc, lebo nechceme byť nikomu nič dlžní, ale na druhej strane stále častejšie platíme za služby pri záležitostiach, kde sme s vlastnými schopnosťami a možnosťami v koncoch. A tých koncov je veru neúrekom. Niektorí dokonca rezignujú úplne na povinnosť postarať sa o svoj život. Uviaznu v sociálnej sieti alebo v sociálnom systéme štátu. Tak sa to, myslím, volá. Desiatky percent mladých sa nevedia zamestnať a mnohým sa to ani nikdy v živote nepodarí. Kríza a podobné zdôvodnenia. Neviem, čo by som robil v takej situácii ja. Ale asi by som si vyžobral pri stanici alebo kostole pár eur na plechovku s červenou a bielou farbou, štetec, kúsok slaniny a chleba a išiel by som obnoviť najbližšiu turistickú trasu – červenú značku – do lesa za dedinou. Koľko je tu nenatretých plotov a neporúbaného dreva v dvoroch starších susedov! Aj keď len za jedlo a poďakovanie. Ale chcel by som byť určite užitočný. Prečo toľko ľudí akoby zamrzne v ponižujúcej polohe s natrčenou dlaňou? Prečo doteraz vždy, ak sa objavil pri dverách mojej fary nejaký chudák s prosbou o pár eur alebo aspoň nejakú konzervu a chlieb, zareagoval na moju ponuku navlas rovnako. A síce tou ponukou bolo, že to nebude dar, ale odmena. A že mi treba pohrabať záhradu, odhrnúť sneh, rozhrnúť kamienky, porúbať drevo, natrieť plot, umyť podlahu v kostole alebo čo ja viem, čo ešte – kto býva v rodinnom dome, vie, o čom hovorím. Reakciou bol nechápavý úsmev „akože teraz si ma dostal“, vyhovorenie sa na autobus alebo odídenie sa prezliecť do pracovného, žiaľ, už bez návratu… Veď, ak naozaj temer zomieram od hladu, nech mi nik nehovorí, že nepopracujem nejakú hodinku, aby som sa zachránil. Neviem, akú veľkú hodnotu má čas bezdomovca, ale predsa len, ponuka z mojej strany je možno právne ilegálna, ale určite férová. Ako ináč sa dá povedať ľuďom, že sa majú pokúsiť niesť si svoj každodenný kríž sami. Že Šimonovia z Cyrény sú len krátkodobým riešením v okamihoch najväčších kríz. No zvyšok cesty, tak ako to bolo aj u Ježiša, teda temer celú jej dĺžku, by bolo dôstojné odkráčať si sám. (Tu naozaj nemyslím na tých, ktorí skutočne potrebujú pomoc a solidaritu iných: chorí, postihnutí, zasiahnutí katastrofami rôzneho druhu. Nik nevie, či sa niekedy neocitne v tejto skupine…)

Obdobie pôstu pred Veľkou nocou nám ukazuje, že ak okrešeme aspoň občas všetko zbytočné, tak dokážeme žiť úplne samostatne. To priam milujem na skautských táboroch. Všetko, čo potrebujeme, máme so sebou. A keď nie, tak to niečím rýchlo nahradíme alebo si to rovno vyrobíme. Najdôstojnejšie dni z celého roka. Len my, naše hlavy, ruky a príroda. A radosť z tepla vlastnej piecky, jedla z poľnej kuchyne, strechy nad hlavou vlastnoručne postavenej. Pôstne podmienky, ale nikdy to tak nenazveme. Lebo predsa celý rok snívame o tomto požehnanom čase. Pokoja, hviezd, ohňa, priateľstva, vody a jednoduchého pokrmu, čo jeme, aby sme mohli žiť. Lebo na konci lesa a termínu tábora, žiaľ, mnohí žijú a žijeme iba preto, aby sme mohli jesť. Tešme sa zo vzácneho času slobody. Popolcovou stredou práve začal.