Niva

  Duchovno
686

Milujem ten pocit vodcu skautského tábora, keď o tretej v noci pískajú stráže prepad. Konečne sa podarilo vyhriať spacák na spaciu teplotu. Už aj znavené telo, dohryzené komármi, doškriabané raždím a zubami ručnej píly si našlo na tvrdej karimatke protišokovoembryonálnu polohu a po dlhom prehováraní prijalo ponuku mozgu k odpočinku.

Hneď upadáte do toho najzdravšieho spánku, sníva sa vám o voňavej perine a ortopedickom matraci útulného domova a do toho píšťalka a piskľavý krik vyľakaného, ale hrdého vĺčaťa, že objavilo prepadníkov. No nevylezte von! Príklady tiahnu, hovorí stará latinská múdrosť, ale to platí iba pre všetkých roverov a roverky v tábore. Oni sa totiž ešte môžu rozhodnúť, či ich po „a“ príklad bude povzbudením pre mladších, alebo po „b“ sa ráno vyhovoria, že tak hlboko spali, že nepočuli píšťalku. A tiež bengál, čo by zobudil aj hlavného nabíjača najväčšieho dela krížnika Bismarck a to aj napriek jeho dávno dožitej deväťdesiatke. Vodca tábora nemá na výber.

Aj keby nevyliezol, je len otázka času, kedy sa mu budú dobíjať do podsady, buď aby mu oznámili, že vlajka je fuč – lepší prípad (stačí to doriešiť ráno výkupným) – alebo že chytili votrelcov a už ich priviazali k stĺpu, že už im aj pre istotu zobrali topánky, aby neušli (bežte naboso po lese…) a že sú perfektne zamaskovaní, ale aj tak ich už spoznali a že už trochu aj randia s našimi skautkami, lebo boli spolu na akomsi radcovskom kurze. A bezpodmienečne musí vodca táboru rozhodnúť, čo s nimi a najmä oceniť chrabré stráže, vytrvalých prenasledovateľov, perfektne zorganizovanú obranu a taktiku, ktorá priniesla cennú trofej vo forme zajatcov. „To sa fakt oplatí vybehnúť zo stanu a chytím si ich radšej sám, zostane mi viac hodín na spánok.“

Napriek rozospatým myšlienkovým pochodom relatívne rýchlo som si to aj tejto noci takto vyhodnotil, navliekol som na pyžamo tepláky a hajde do vlhkej trávy s baterkou a výčitkami, že načo som túto noc povolil prepad. „Nechal si sa ukecať, tak teraz nefňukaj za vyhriatym spacákom.“ Ale chalani si to užívajú. Bežíme zľava tábora, potom trochu cez les, trochu potokom, trochu po lúke, ale už ich majú. Znova bránim česť a dôstojnosť zajatcov, organizujem pre nich čaj a suché miesto na spánok, tiež už toho majú dosť… Ich vodca je na tom ako ja, zjavne by radšej ležal v posteli, ako sa čvachtal rozbahneným lesom. Ale družinke jeho vĺčat už niekoľko dní nedal náš tábor spať a dovtedy drankali, až mi zavolal. Súcitím s ním. Rover a oldskaut má slúžiť mladším. Pár zdvorilými slovami vyjadríme, aké to bolo celé super, vzájomnými komplimentmi si pohladíme ego, niekoľkými krátkymi pohľadmi si povieme pravdu a môžem znova zaľahnúť.

Ale ráno treba ísť po kurčatá na náš tradičný obed. Hľadám kľúče od požičanej Lady Nivy. Maroš Kuffa mi ju nakoniec požičal, ale zdôraznil, že kľúč od nej je jediný a imobilizér nevedia oblbnúť aby si urobili kópiu. Skrátka, aby som na ne dával poriadneho bacha. Aj som dával. Ale počas prepadu som rozospatý navliekol na seba tepláky vo vrecku ktorých bol ten pravzácny a jedinečný a nikým ešte neklonovaný KĽÚČ. Ráno už bol všade. Teda mohol byť v lese, na lúke, v potoku a dúfal som s malým srdcom, že hádam vypadol pri obliekaní sa tej osudnej noci a že ho nájdem na podlahe podsady. Krásne zbožné prianie, ešte som netušil, čo ma kvôli tomu kľúču čaká. Jasné, že tam nebol. A nebol ani niekde inde, napríklad pekne viditeľne pohodený na udupanej tráve táborového námestíčka. Z rovnakého tajomného dôvodu nebol ani na krásnom ihličí lesa, kde som prenasledoval v noci skautských desperádov a kde už z diaľky vidno aj najmenšie kuriatka. O potoku ani nehovorím. Ostala len lúka s trávou po kolená. No mohla by byť aj po pás. Už poznám tú tendenciu skrutiek, keď čosi rozoberáte a ona spadne na zem, určite bude na takom mieste, čo by vám v živote nenapadlo.
Začal som sa obávať najhoršieho. Kľúč s imobilizérom je podstatne inteligentnejší ako nejaká hlúpa skrutka M2. To nebude ľahká hra na skrývačku… Čo urobí vodca, keď niečo nezvláda sám? Vyhlási hru. Celý tábor súťažil o pyramídu z piškót (množstvo investovaného vzácneho materiálu odrážal počiatočný stav môjho zúfalstva) No deti bavilo hľadať kľúče tak hodinku a potom ostali už len tí najvernejší. Nakoniec som zistil, že najvernejší som iba sám sebe. Tak som hľadal do večera. Hľadal som aj druhý deň. Do večera. Na bicykli som šiel za kamarátom, spolužiakom z techniky, čo mal doma vlastnoručne urobenú mínohľadačku – detektor kovov. Ďalší deň som našiel zopár zabudnutých kolíkov na stan, niektoré aj celkom pekného archaického prevedenia. Amatérsky stroj začal vypovedať službu. Tiež ho to už pomaly prestávalo baviť.

Kamarát vidiac moje zúfalstvo spomenul, že v likvidovanom vojenskom priestore za Kežmarkom je partia chlapov, bývalých profesionálnych vojakov, čo hľadajú ozajstnými detektormi kovov nevybuchnutú muníciu. Topiaci sa ateista sa aj Otčenášu chytá… Tak som tam vyrazil. Fakt ma jeden vypočul a hneď so mnou prišiel. „Za hoďku ten kľúč máme, moja mínohľadačka nájde špendlík zakopaný v zemi až do polmetrovej hĺbky.“ Neverili by ste, koľko kovových súčiastok postrácajú traktory pri kosení trávy za pár desiatok rokov na takej priemernej lúke. Najviac sa mi páčilo, ako zakaždým keď prístroj zapípal, chlapík absolútne rutinne vytiahol z kanady obrovskú dýku a začal ňou systematicky ďobať do zeme a vždy ňou vylovil z pôdy kovovú vecičku. Staré bežce zo zipsov, sponky do vlasov, úlomky z kosačky, mince. Neuveriteľné. Len žiaden kľúč od auta.

Profík natiahol na zem dlhé lano a postupne „odmínovával“ dvojmetrové pásy. Splynul s nami. Večer sme spievali v típku, jedol s nami a úplne ožil. Asi preto sa na mňa nevykašľal ani po ďalších dvoch dňoch. Tábor končil. Všetko sme naložili na V3S-ku a na lúke ostala jedna podsada, jeden muž a jedno nehybné auto. Odmietal rezignovať. Keď som ho opúšťal s predsavzatím, že na druhý deň prídem s proviantom, mal som pocit, ako keď jete vyprážané plutvy z morskej panny. Aj sa tešíte z delikatesy (stretnúť dnes niekoho tak obetavého nie je všedné), aj vám je strašne ľúto (výčitky zo zneužívania dobroty iných patria k tým intenzívnejším…). S takými zmiešanými pocitmi som pomaly schádzal k asfaltke v doline nášho táboriska. Nebol som ani v polovici, keď mi zazvonil mobil. Škodoradostníkov nepoteším, nie neboli tie kľúče strčené v zámke auta. Boli od neho pätnásť metrov. Zadupané v tráve a zemi takých desať centimetrov. Nikdy nepochopím prírodnú zákonitosť, ktorá spôsobila takéto záhadné zemopožranie strateného predmetu. Milan ich víťazne držal na špičke svojej dýky. Chvíľu som ho podozrieval, že ich našiel už skôr a tak sa mu u nás v tábore páčilo, že ich skryl, aby mohol byť s nami a najmä našimi roverkami a tiež užasnutými chlapcami, pred ktorými mohol svoju pištoľ rozoberať a skladať do úplného bezvedomia a oni stále obdivne ochkali. Ale radosť v jeho tvári sa nedá zahrať. Bolo v nej číre víťazstvo, tá tsunami uspokojeného mužského ega, čo sa prelieva cez čelo a žiariace oči, skrátka to všetko, po čom som túžil, keby som tie kľúče našiel ja… Je mi veľmi ľúto, že sme sa viac nevideli. Pri spoločnom hľadaní čohokoľvek, vždy nájdete v známom kamaráta a v priateľovi často aj brata. Mohol som v minulosti s niekým byť aj mesiace či roky a dnes si neviem vybaviť jeho tvár, ale pár dní s Milanom ho navždy uložilo do pamäte srdca. Tá, na rozdiel od tej mozgovej, nikdy nezabúda a ide s nami do večnosti.

V hľadaní je celá šírka ľudských emócii. Malé deti milujú hľadanie. Donekonečna budú hrať skrývačky a hľadať ukryté poklady na pôjdoch starých mám, kde naposledy víril prach a sadze otec v ich veku. O čo sú ukrátené detí bezpôjdových panelákov! Hľadanie životného povolania a životnej lásky do manželstva patrí k najrozhodujúcejším okamihom života. Hľadanie názoru na svet, na život. Znova dobrodružstvo. A potom tie menej radostné hľadania. S vekom ich len pribúda. Tie môžu byť spojené so zlosťou. Na seba, že neviem udržať poriadok a prehľad vo svojich veciach. Potom sa pripojí opotrebovanie časom. Zabúdanie. Mrzutosť z pocitu stratenia sa vo svete. Čo myslíte, čo prežívajú vaši starí rodičia či rodičia, keď absolútne nerozumejú nášmu svetu facebooku, supermarketov, neustále obmieňaných mobilov, hoci ešte fungujú, ale skončil paušál… Nedajú to nahlas vedieť, ale nie sú to radostné pocity – prestávať rozumieť okoliu.

Ježiš ide hľadať stratenú ovečku, hoci mu deväťdesiatdeväť ostalo. Boh hľadá zblúdeného človeka s celou šírkou pocitov, ktoré prežíva aj človek za svojho života pri hľadaní. S detskou radosťou, so vzrušením adolescenta na prvom rande, s pocitom dôležitosti človeka v strednom veku hľadajúceho nejaké dokumenty, so zlosťou dôchodcu hľadajúceho okuliare, ktoré má na čele… S bezradnosťou seniora, ktorý z vlastnoručne vybudovaného domu uteká na ulicu hľadajúc svoj dom, lebo mu skleróza ukradla to najcennejšie, vlastnú identitu a spomienky. V takom hľadaní je nesmierny smútok. Aj ten Boh zažíva pri hľadaní onej stej ovečky.

Ak budete nabudúce čosi zapantrošené hľadať, nenechajte sa uniesť hnevom. Možno vám to chce našepkať, aby ste sa nestratili aj vy. Že ako veci, aj človek je ohrozený stratením sa. V zlozvykoch, zlých vzťahoch, bludných názoroch na svet, materializme. Závislosti na práci či peniazoch. V džungli informačných technológii. V hriechoch všetkého možného druhu.
Predstava Boha, ako tasí zo svojej kanady temer mačetu, aby ňou nežne podlubkal v tom humuse, do ktorého práve beznádejne stratený zapadáme až po krk, lebo nás chce bezpečne vypáčiť späť na svoje svetlo, ma napĺňa nesmiernou vďačnosťou a láskou k Nemu.

ZDIEĽAŤ