Požičal som svojho obstarožného Gallopera kamarátovi kňazovi na krátku trasu. Hovorím mu: „Johny, v nádrži je ešte nafty na dvesto kilometrov, ale ukazovateľ paliva je trochu krejzy, tak si z toho nič nerob, že ručička ukazuje prázdnu nádrž. Ja to meriam podľa prejdených kilometrov od posledného tankovania. Tých dvadsať kilometrov ti to určite vydá“ Odišiel. Keď mi to auto vracal, tak mi vraví: „Do kelu! Ja som skoro z toho zosivel. Vkuse som sa pozeral na tú prázdnu nádrž a bol som z toho nervózny.“ Asi sme taká displayová generácia.
Máme tik každú chvíľu kontrolovať parametre na mobile, či nám niečo neušlo. V každej izbe – aspoň ja to na fare tak mám – máme hodinky. Najkrajšie umiestnenie pre hodinky som videl v Bazilike Božieho hrobu v Jeruzaleme. Z druhej strany jaskyne samotného Božieho hrobu v centre obrovského križiackého chrámu je maličká kaplnka ktorejsi z východných cirkví a v nej ikona Panny Márie. Zlátené umelecké i duchovné dielo. A hneď vedľa tváre Bohorodičky také tie hnusné gýčové plastové hodinky – nástenná zväčšenina náramkových hodiniek z Turecka v zlatom prevedení. Ale aspoň vedeli mnísi, kedy nastáva čas na prestriedanie sa v službe spočívajúcej v sekírovaní pútnikov.
Potrebujeme mať nejaké grafické vyjadrenie toho, čo sa deje okolo nás. Teplota, prejazd križovatkou, cena za nákup, naša váha… Denne máme pod kontrolou mnoho parametrov. Ako si vzdychol Malý princ, nevieme posúdiť krásu domu podľa maľovaných okeníc a holubov na streche, ale dom za 60 000,-€ si vieme celkom dobre predstaviť… Tak som sa zamyslel nad charakteristikou tohtoročného mája. Že sedemdesiat rokov nebol tak upršaný máj. Alebo že niekde spadlo za noc 30 mm zrážok, čo predstavuje množstvo vody, ktoré by malo spadnúť za celý mesiac. A potom konkrétne ľudské slzy aj v mojej farnosti. Zatopené pivnice a zničená úroda na poliach či v záhradkách. MMSka na ktorej trčí z kežmarského Tesca z vody len strecha. Utopené autá kamarátov zaparkované pred panelákom.
Nikdy nikto čosi také nepamätal ani nečakal. Tu v hornatom kraji, veď predsa nie sme na rovinách s veľkými riekami. Je to nejaké znamenie času? Nejaké posolstvo, ktorým nám Boh chce na „LCD panely“ prírody poslať nejakú multimediálnu desivú 3D správu? Aké lacné by bolo teraz vystúpiť v podobe namosúreného proroka a preložiť toto utrpenie spôsobené povodňami do jednoduchého posolstva o treste pre skazené pokolenie. Možno je pravda, že asi žiadna generácia obyvateľov tejto krajiny počas jej dejín nezabíjala ročne cez dvadsať tisíc svojich detí pred narodením. Asi nikdy neboli niektoré mestá s bilanciou každého druhého manželstva ukončeného rozvodom. Skoro vždy kvôli prílišnému egoizmu tých, čo do manželstva vstúpili. Lebo dnes sa nik nesobáši kvôli spojeniu dvoch gruntov, ale naozaj len a výlučne z lásky. Dokonca si temer všetci pred tým aj otestujú svoju sexuálnu výkonnosť, čiže teoreticky by to malo klapať lepšie ako pred takými sto rokmi… Koľko ťažkých detských osudov prináša so sebou rozvod rodičov. Tie litre detských sĺz vynásobené nejakou Božou konštantou by azda mohli odpovedať tým hektolitrom vody povodní.
A máme toho na rováši dosť aj z iného súdka. Prístup k prírode, k ľuďom okolo seba, k majetku štátu. K politike. Začíname ťahať za fúzy tigra spiaceho na hranici medzi Slovenskom a Maďarskom. Kalich trpezlivosti medzi „gadžami“ a rómami je miestami tak naplnený, ako hrádze pri Trebišove… Som ale ďaleko od toho, aby som sa tváril ako Noe za čias potopy, ktorý jediný tak naozaj vedel, o čo ide pri tom štyridsaťdňovom lejaku za oknami archy mojej viery. Skôr sa na to dívam z iného pohľadu. Ukazovateľ prírodnej anomálie mi hovorí, že na tomto svete asi nič nie je samozrejmé. Väčšina pilotov si myslela, že lietať nad Európou je úplne samozrejmá vec, kým sme všetci nezistili, že máme za humnami islandskú sopku s nevysloviteľným menom (občas som na kázni machroval, keď som ju vedel pomenovať – ale učil som sa to Eyjafjallajökull asi štyri sedenia na záchode) Teraz nám počasie vonku ukazuje, že nie je až tak samozrejmé, že stredom námestia okresného mesta netečie zrazu rieka. Zaskočení čerpáme vodu z pivníc, alebo zdrvení sledujeme, ako sa dávajú do pohybu celé kopce s podmočenými domami, v ktorých už nikdy nikto bývať nebude. Ja sa môžem tak trpko usmiať nad zrúteným dvestoročným kamenným múrom farskej záhrady, so skautmi ho postavíme naspäť, ale čo s ľuďmi, ktorí sa jediným posuvom zeme či dravosťou vody stali bezdomovcami. Či to má byť trest za čosi, to si nedovolím vysloviť. Ale že je to konkrétne posolstvo, aby sme boli „Vždy pripravení“, to viem isto. Voda definitívne odniesla z môjho života ilúziu, že je v ňom čokoľvek samozrejmé.
Nie je samozrejmé, že ráno vyleziem z postele a rozbehnem sa za povinnosťami. Raz mi túto schopnosť s určitosťou zoberie staroba alebo choroba. Nie je samozrejmé, že môžem vystúpiť na Gerlach. Že azda aj tohto roku pôjdem na skautský tábor. Že mám milujúcich ľudí okolo seba… Že zbrane v mojom okolí slúžia temer výlučne na poľovníctvo. Že môžem robiť dobré skutky a nie som na ne odkázaný… Že si rozbalím padák na vrchole Sľubice a pristanem dvadsať kilometrov inde po pár hodinách pod kumulíkmi vznášajúcimi sa nad Slnkom zaliatou krajinou s modrým nebom všade naokolo. Toto jediné je potrebné si zapamätať. Že za všetko by mal byť človek vďačný. Aj keď mu to pripadá ako najsamozrejmejšia vec na svete.
