Vrabce

  Duchovno
968

Zvonica vo Vrbove má krásne veľké renesančné okná – otvory, ktorými sa môže šíriť zvuk zladených historických zvonov. Dokonca niekoľko rokov vraj oznamoval ich nahratý hlahol poludnie vo vysielaní Slovenského rozhlasu.

Keď som sa bol prvýkrát pozrieť na naše zvony, upútalo ma, že v zvonici nebol jediný holubí trus. Bolo v nej čistučko ako vo vnútri februárového cencúľa. Žiaden holub, ani jediný biely fliačik na úctyhodnej zelenkavej šedine patiny stredovekých zvonov. Keby sa na zvonoch zvonilo ako kedysi – štyrikrát denne – tak by som to pochopil. Ale naše zvony odpočívajú, lebo nie je ľahké nájsť kohosi, kto by sa obetoval a zvonil na nich ráno, na obed a večer a ešte pred omšou. Som rád, že aspoň na sv. omšu zvolávajú veriacich našej farnosti. Takže holuby neosídlili tak lákavý priestor z iného dôvodu. Ale akého? Inde musia dávať siete na každý otvor historickej budovy, aby do nej nevnikli trusom platiaci podnájomníci a u nás okná ako svet a ani jediné pierko? Všetko sa vysvetlilo počas rekonštrukcie zvonice. Teda aspoň si myslím, je to len moja teória. Zvonicu totiž obklopilo husté lešenie. Množstvo trúbok, podlahy a celé sa to obalilo do zámotku siete, aby vznikli lepšie pracovné podmienky pre robotníkov. Začal ozajstný ruch a div sa svete, s ním prišli aj holuby. Za pár týždňov pokryl zvony odporný povlak holubincov. Z podlahy sa stalo zamínované pole, poznáte to, prvých päť krokov si úzkostlivo dávate pozor, do čoho šliapete. Nebol som sám, čo som pritom hlavou vrazil do zvonu, ako som sa sústredil na svoje podrážky. Potom je to už jedno, ale je až neuveriteľné, ako dokáže vzdorovať tá bielosivá mazľavina všetkým pokusom o vytretie v tráve z reliéfu podošvy. A ako bleskovo to ide do koberca v obývačke. Prečo tam, dofrasa, prišli tie holuby, až keď začal stavebný ruch? Blízkosť ľudí im robí dobre?

Prvou indíciou bol mladý bocian. Taký tohtoročný pubertiak, ešte mal čierny zobák a práve sa naučil lietať. Zvonica je výborný otočný bod pri nácviku štartov z hniezda vo farskej záhrade. Pani kostolníčke sa v nedeľu ráno nezdalo, že ktosi cupitá po kovových podlahách lešenia. Na obed sa to vysvetlilo. Po predposlednom poschodí bezradne a zúfalo pochodoval bocian. Vletel otvorom medzi sieťami a vyletieť nevedel. Museli sme ho oslobodiť. Od strachu celkom skrotol. Zahanbený dovolil, aby som k nemu prišiel na pol metra. Zaskočilo ma, aké veľké sú bociany zblízka. Stál ako školáčik pred tabuľou. Zvesená hlava a čakal na našepkanie. Keď sme pred ním roztvorili ochrannú sieť, najprv neveriacky zízal na tú náhlu slobodu, s ktorou sa už asi aj pomaly rozlúčil a potom neobratnomajestátne vzlietol. Priamym kurzom k ustarosteným rodičom na hniezdo. Takže ide asi o to lešenie a o schopnosť holubov vždy trafiť tam, kam si zaumienia. Lebo za pár dní si naštudovali labyrint trúbok, sietí, lán a všelijakého pracovného haraburdia okolo otvorov zvonice.

No a hlavná odpoveď je na vysokej kostolnej veži pár desiatok metrov od zvonice. Neviem, ako sa to odborné volá, ale je to taký vačok z myšej srsti a kostí a ostáva to po lietajúcich dravcoch na pavlači okolo zábradlia úplne pod strechou veže. Obľúbené miesto kde vysedávajú operení stíhači vrbovskej oblohy. Menší, ale aj tí najväčší. Asi aj takí, čo si trúfnu na holuba. Holuby veľmi dobre vedia, aké majú šance na prežitie vo vzdušnom súboji s Luftwaffe uvelebenou na kostolnej veži desiatky metrov nad zemou s prekrásnym výhľadom na zvonicu. Dôsledne, ako birmovanci už po birmovke, sa holuby doteraz stránili kostola. Kým sa neobjavila tá zaujímavá húština okolo holých múrov zvonice. Pre dravce koniec výhody v rýchlom lete. A tie siete okolo, horšie ako upútané vzducholode pre nemecké bombardéry nad Londýnom. Všimnite si vrabce, ako sa škeria na svet, keď obsadia šípkový ker. Oni vyletia a vletia kedy a kadiaľ chcú. Ak by to skúsil sokol, tak by dopadol so svojim operením tak, že v porovnaní s ním by ešte aj pečený moriak na Deň vďakyvzdania vyzeral temer ako Leninova baranica v kontraste s tým, čo bolo pod ňou. Dravce veľmi dobre vedia, ako by dopadlo stíhanie holuba pomedzi oceľové trúbky a husté ochranné siete lešenia. Vznikla nová rovnováha medzi holubmi a ich predátormi. Holuby kolonizovali zvonicu ukrytú v tak perfektnej húštine. Teraz je lešenie znova preč a vo veži som narátal posledných päť holubích kaskadérov. Počkáme do leta.

Človek je holubom zoči voči chorobám. Sme terčom v očiach ľudí, ktorí sú od nás spoločensky vyššie. Nepochopiteľne niekedy na seba poľujeme. Bojíme sa straty práce, dôstojnosti. Zrady v láske, sklamania. Bojíme sa sami seba. Vlastnej osamelosti. Pazúry depresie vedia pretrhnúť niť radosti zo života. Desíme sa starnutia. Každý deň od istého veku pozorujeme, čo už nedokážeme a skryte závidíme deťom a mladým, že sa učia to, čo mi pre vek a choroby už prestávame zvládať. Strácame tú iskru k činnosti. Chuť pustiť sa do čohosi nového.

Smrť je majestátny orol sediaci kdesi nie až tak vysoko nad zábradlím zvonice nášho života a my sa bojíme vykuknúť z jej zvonových otvorov. Preto si to svoje sídlo zahaľujeme do ochranných sietí a lešení vzťahov a lások. Hlavné nosné časti sú postavené z lásky k Bohu. Niektoré trúbky sú riadne poohýnané, aj hrdza by sa našla z flákania pravidelnej údržby. Foršty tvoria chodníky, ktorými kráčame k našim známym, priateľom a tým, ktorých milujeme. Rebríky sú lásky ku knihám, kultúre, koníčkom a obľúbeným športom. Dostávame sa nimi k vyšším poschodiam toho, čo v nás drieme. Ochranná sieť – kto už by netúžil po dobrej rodine. Tej mafii bratrancov a starších sesterníc, ktoré s nami trochu v detstve koketovali, aby nám ukázali predsieň pocitu, aké to je do kohosi sa zamilovávať. A trochu zbytočné múdre rady strýkov a tiet a láskavosť babičky. Tá bola k životu naopak nevyhnutná. A na prvom mieste otec a mama a súrodenci. Neskôr v rozpakoch úctivé a milé netere a synovci, čo raz nevedia, či vám majú vykať alebo tykať. Tak týmto rodostromom obháňame priestor vzletu a pristátia, to ako ráno vyliezame žiť cez horizontálne okno vytvorené z postele a večer sa tam vraciame. Možno aj preto po osamelosti často rýchlo prichádza smrť. Lešenie sa oddelí od veže, život zažiari svojou krásou odžitého, ale stane sa zároveň ligotavou ulitou bez obyvateľa tak, ako sa z mojej zvonice vytratia holuby. Už to prestane byť miestom pre život. Odletia niekam, kde si nájdu nové hniezdisko, ale ja ich už nevystopujem, tak ako veríme, že po smrti aj my odletíme smerom k večnosti.

Nebojte sa budovať okolo seba vzťahy. Lebo čím v nich budeme kvalitnejšie zakuklení, tým budeme mať väčšiu radosť z toho, že sme si na tomto svete našli príbytok. Že trochu špiníme na krásu sveta, ktorú niekedy ani nedokážeme pochopiť, ako je zvon z 15.storočia trochu priveľký na holubičí mozog, ale dosť veľký, aby uniesol veľa jeho trusu. Dokonca, na rozdiel od vrbovskej renesančnej zvonice, v živote človeka má väčšiu hodnotu lešenie než to, okolo čoho stojí. Alebo povedané priamo, akú cenu musí mať samotná budova ľudského života, keď už len to lešenie okolo má temer nevyčísliteľnú hodnotu? Aj pre túto dôstojnosť človeka oslavujeme každý rok Vianoce. Lebo až tak Bohu stojíme za reč, že posiela na svet svojho Syna. Aj to si treba pripomínať. Veľkosť každého človeka, ktorého stretáme, veď výlučne v ňom môžeme poslúžiť Kristovi. Až temer nijak ináč. Mať v každom novom roku len toto za predsavzatie, tak by sa svet zmenil na nepoznanie. Teším sa, že vo svete skautov a skautiek máme v tomto jasno. Len ostať verní tejto ceste.

ZDIEĽAŤ