Jeseň

  Duchovno
810

Čítal som nedávno rozhovor s veľmi sympatickou biologičkou, bolo cítiť, ako svoju vednú disciplínu miluje. Zjavne sa v svojom odbore vyzná. Pracovala v mnohých laboratóriách sveta. Jej kolegami a kolegyňami sú významní vedci. Zanietene hovorila aj o niekoľkoročnej etape práce pre vojenský priemysel. Pracovala na protilátke, ktorá by zachránila vojakom život pri nasadení bojových plynov.
Vysvetľovala úlohu enzýmov tešila sa z výsledkov. „Vojaci si nemusia nasadiť masky, ale aplikujú si z pera s ihlou sami protilátku.“ Musel to byť drahý výskum. Rovnako, ako sa vedci asi natrápili, kým našli spoľahlivú chemickú zlúčeninu, ktorá rýchlo a efektívne zabíjala – teda bojový plyn. Aký pocit má vedec, keď vyvinie niečo, čo zabíja ľudí? Je podobný tomu, ktorý všetci poznáme, keď sa nám niečo podarí vytvoriť? Napríklad vtedy, keď niečo urobíme na dome, zabetónujeme múrik, schody. Natrieme plot. Aj v noci pred spaním, len tak v pyžame, ešte vybehneme na dvor to skontrolovať. Či to dobre schne… Ale skôr ide o to pokochanie sa svojou prácou. Časom, ktorý ste premenili na niečo, čo ostáva. Čas strávený pred televízorom zmizne a neostane po ňom žiadna stopa. Čas strávený betónovaním ostane v tom betóne uväznený na dlhé roky. To napĺňa muža hlbokým sebauspokojením, hoci nad tým možno ani tak podrobne neuvažuje.

Čas strávený nudou ostáva prázdnym časom. Ako by sme vtedy ani veľmi nežili, pokiaľ to nie je čas vyhradený na odpočinok. Lebo aj osem hodín spánku pred vyberaním zemiakov nie je mŕtvym časom, ale započítava sa medzi vrecia uložené v pivnici na horšie časy. No a čas naplnený robením čohosi zlého je ten najhorší prípad. Preliečení alkoholici so smútkom spomínajú na roky poznamenané pitím. Aká škoda vzácneho času! Pri pohľade na bezdomovcov, či záhaľčivých Rómov mi nie je ľúto ich zápachu, biedneho ošatenia, špiny, obezity, ale toho prevegetovaného času. Mŕtveho času, ktorý v nich plynie bez naplnenia. Programovo a cielene. Ak si toto uvedomia a zmenia to, všetko vyhrali, ak nie, premrhali vzácny dar života. Ľudia robiaci zlo čas premieňajú na hriech, utrpenie a smrť. Hoci im to dočasne môže pomáhať. Ale za každým hriechom je ukryté trápenie nevinných. Vedec pracujúci pre armádu premieňa svoj čas a nadanie na zbraň alebo protizbraň. Ani neviem, či je v tom rozdiel, hoci protizbraň sa javí na prvý pohľad morálne ospravedlniteľná. Ale keď si predstavím, že aj hirošimská atómová bomba bola v istom zmysle vyvinutá „len“ ako protizbraň tak ma trochu zamrazí. Lebo aj tú vakcínu si môžu pichnúť práve tí vojaci, ktorí vo vojne použijú bojový plyn proti protivníkovi bez vakcíny… Robí takáto práca človekovi radosť, alebo to robí len kvôli peniazom? A robia takto zarobené peniaze človeku radosť…? Lebo na to sú peniaze vymyslené, aby nám prinášali do života radosť. Respektíve peniaze sú konzervou na našu prácu. Bez peňazí by sa vykonaná práca stratila v zabudnutí. Lebo keď pracujeme pre cudzie záujmy, nerobí nám až takú radosť to, čo vytvárame, lebo nám to nepatrí. A tak sa tá práca uloží do peňazí a ony by nám mali priniesť radosť, lebo tie použijeme už vo vlastnom záujme. Ak pracujeme pre seba, alebo pre svoju rodinu, pre svoju komunitu, pre svoju firmu, robí nám radosť výsledok našej práce. Niekedy dobrovoľne pracujeme na nejakom spoločnom podujatí, ktoré nám patrí iba čiastočne – pre obec, pre farnosť, pre spoločenskú organizáciu, ktorej sme členmi. Ani za to nechceme peniaze, lebo máme radosť, že sa čosi pekné podarilo urobiť. Aj v tom sa dnešný svet pri používaní peňazí trochu poplietol.

Z tohto uhla pohľadu je zaujímavé, že počas pokusu o budovanie socialistickej spoločnosti sa zrušilo súkromné vlastníctvo a ľudia uverili, že pracujú na svojom, lebo všetko patrilo štátu a teda ľuďom. Preto im v tom prvom – budovateľskom období stačilo máličko peňazí za ich robotu. Postavili sa veľké diela a ľudia mali radosť z priehrad, železníc, sídlisk. Neskôr zistili, že všetko nepatrí všetkým, ale prakticky nikomu. A tak sa začali k spoločnému majetku aj správať. Úplne sa vytratila radosť z práce a asi aj na tom, to všetko krachlo. Teraz nám hrozí druhý extrém. Je to diagnóza s názvom workholik. Človek závislý na práci. Už je zabezpečený do staroby, resp. aj s menším pracovným nasadením a teda aj finančným príjmom by dokázal slušne a hodnotne žiť, ale on je opojený prácou. Nevie prestať. Trpí jeho zdravie a trpia aj jeho zväzky s okolitými ľuďmi, predovšetkým s najbližšou rodinou. Ešte to aj požaduje od iných… Každej minúty bez práce mu je ľúto. Smutné ľudské osudy.

V tom je pekná jeseň. Ukazuje, čo sme stihli urobiť v období plodnosti. Myslím tým najmä na poľné práce. Celé generácie našich predkov úprimne ďakovali za úrodu po skončení leta. Dlho žili s pocitom uspokojenia z plných pivníc, stodôl či drevárni. Z práce svojich rúk. Zima bola časom odpočinku. U nás je to leto a v zime zarezávame, aby sme si našetrili na budúcoročnú letnú dovolenku. Asi preto máme potom jarnú únavu…

Rozdeľme si deň na čas práce a na čas odpočinku. Venujme sa svojim blízkym. Majme radosť z vykonanej práce, či zo zárobku. Nezabudnime aj na dobrovoľnícku prácu, alebo na prácu pre radosť – najčastejšie pri svojich záľubách či koníčkoch. Aj prácou môžeme niekoho obdarovať, nemusí to byť iba pasterilizovaná práca v podobe papierovej bankovky s obmedzenou záručnou dobou, ktorou si žehlíme zabudnuté narodeniny či iné sviatky svojich milovaných. A aj to najbolestnejšie posolstvo patrí k úvahe o práci – ak sme nezamestnaní, to neznamená, že nemôžeme mať radosť z práce. Keď sa napriek všetkej snahe nedarí nájsť prácu za peniaze, iste sa dá nájsť práca pre radosť a sebauspokojenie. Už to je veľa. Nepodľahnúť lenivosti. Škoda, že sa vo svete práce a ekonomiky až tak veci skomplikovali, že ľudia musia prežívať existenčný strach. Ale s vierou v Boha a Božou pomocou sa dá aj nad ním zvíťaziť. Len keby mal svet viac lásky. Keby miesto vakcíny na bojový plyn ktosi vymyslel vitamíny, čo by podporovali srdcovo-citový obeh.

ZDIEĽAŤ