Biely drak

  Duchovno
3200

Neďaleko Sivej brady, travertínovej kopy pri Spišskom hrade, urobili cestní inžinieri križovatku s kruhovým objazdom. Do pôvodnej rovnej cesty dorobili okruh, aby sa dalo bezpečne prejsť na novú diaľnicu. Do stredu kruhu nasiali trávnik. Nedávno som v ňom zaregistroval hlboké stopy po kamióne. Preletel priamo stredom tohto kruhového objazdu. Asi veľkou rýchlosťou, lebo disky kolies rozbili obvodové betónové obrubníky a určite pri tom praskli aj pneumatiky. Keďže tá križovatka ostala po nehode značne poničená, ako asi vyzeral podvozok toho nákladného auta…

Premýšľal som, ako sa to mohlo stať. Do úvahy prichádzalo len jedno vysvetlenie. Vodič nezaregistroval križovatku. Išiel rovno, lebo bol natoľko unavený, že sa jeho vedomie potácalo na samom okraji spánku. Ešte bdel, ale jeho mozog už až plakal, akoby prešiel do fázy spánku. Ale vôľa starého profesionála mu to nedovoľovala. Ešte bolo treba azda dôjsť do nejakej garáže alebo na nejaké parkovisko. Doviesť náklad načas. Lebo už včera bolo neskoro. Ktovie, ako dlho bol už ten vodič na ceste. Kamióny totiž nesmú zbytočne stáť. Musia jazdiť, aby zarábali. Občas sa dá dokonca nájsť aj nejaká tá finta, aby sa oklamali prístroje nútiace vodičov odpočívať v pravý čas. Silné magnety priložené na správne miesta prevodovky. Tachograf síce zastane, ale únava si plynie svojím tempom ďalej a občas vykukne cez zívajúce ústa, či už je ten správny čas zaspať. Aj ja ako amatérsky vodič som už niekoľkokrát neodhadol naplánovanú vzdialenosť a šiel som na doraz. Polozaspatý, oťapený – no hotové nešťastie na ceste. Až človeka zamrazí, keď z ničoho nič precitne a uvedomí si, že posledných desať kilometrov išiel „na autopilota“ a vôbec nič si z nich nepamätá… A čím je človek starší, tým skôr ho dobehne za volantom únava. Nemalo by sa to stať ani raz za čas, lebo to môže byť práve ten poslednýkrát.

Únava zabíja na cestách, aspoň podľa mňa, častejšie ako alkohol za volantom. O čo skôr je to problém večne unavených a preťažených vodičov kamiónov. Ako mladí chlapci sa tešili na každú jazdu. Cez voľno si vyzdobovali svoje ťahače desiatkami svetielok, pochrómovanými taľafatkami a jasné, že aj obligátnou holou babou na zadnej stene kabíny. Neskôr už na to nebol čas. Ešte čo-to zostalo zo zotrvačnosti a túžby presvedčiť, a to najmä samého seba, že je stále všetko po starom, ale kde-tu už vyhorela žiarovečka vianočného stromčeka aerodynamických spojlerov a bujné poprsie sexbomby milosrdne obliekol do žltého vyblednutý papier plagátu. Nakoniec už nie je čas vôbec na nič. Ledva-ledva základná údržba. S únavou sa dá bojovať len dostatkom spánku. Ale keď sa má spať, tak sa nedá, a keď treba byť bdelý, tak viečka padajú. Aj vodiči trakov starnú. Majú medzi sebou takú romantickú legendu, že pred haváriou z mikrospánku uzrie vodič v protismere rútiaceho sa bieleho draka s naširoko otvorenou papuľou, ak sa vtedy nepreberie a nezačne znova riadiť, tak už sa spravidla nepreberie vôbec…

Môže sa stať, že sa ľudia na smrť unavia v manželstve? Že do lásky vstúpi mikrospánok? Niekedy sa mi zdá, že človek sa dokáže unaviť aj sám sebou. Že sa prestane o seba starať, odkladá športovanie, dovolenky, návštevy lekárov. Spustne. Viečka správnej sebalásky sú už skoro privreté. Alibisticky to zvalíme na veľa práce, nedostatok času, pozornosti a ocenenia okolia. Zaspatie za volantom má v tomto prípade podobu pokusu o samovraždu. Rýchlu – skratovým rozhodnutím alebo tú rozšírenejšiu – pomalú cez alkohol, cigarety alebo drogy. Ak sa človek unaví v láske k vlastnému životu, je to to najhoršie, čo sa mu vôbec na ceste životom mohlo prihodiť. Na toto je len veľmi málo energydrinkov. Vodiči, zotavujúci sa z havárií po zaspatí za volantom, si donekonečna v hlave opakujú výčitku: „No nemohol som si na tom poslednom parkovisku trochu zdriemnuť? Alebo si ísť trochu pocvičiť, rozhýbať sa, dať si pauzu, kávičku…?“ Náraz do stromu zatvára tieto možnosti a už sa to nikdy nespraví. Tak je to aj s človekom, čo sa uštve, lebo nechápe, že máme mať radi aj sami seba. Ba bez tejto prvotnej lásky nedokážeme vlastne správne milovať nikoho. Je dôležité mať súcit so svojimi limitmi, poznať ich a rešpektovať.

Alebo sa to môže stať aj so vzťahom k Bohu? Klinkne nám hlava za volantom cesty vedúcej do večnosti. Sú úseky, kde nám to šliape na plný plyn, inokedy samé zákruty a výmole. Kde-tu defekt a duša celkom spľasne. Občas jazda na úplnú rezervu. Samé dopravné priestupky, ešteže je Boh jeden z najmilosrdnejších policajtov. To všetko rieši morálka a svedomie. Ale mikrospánok nie je priestupok. Svedomie si ho nemusí všimnúť. A rozhodne to nie je vedomé zlyhanie. Pramení výlučne z prílišného sebavedomia a preceňovania sa. Znova to smeruje všetko k hlavnému hriechu pýchy. Pýcha nám hovorí, že tých päťdesiat kilometrov ešte dáme, hoci vidíme od únavy dvojmo… Veď je to len päťdesiat kiláčikov. To sa ozaj neoplatí si už odpočinúť. Vlastná posteľ je už tak blízučko. Ale havária kdesi vo Francúzsku bolí rovnako ako tá sto metrov od garáže. Človek ide na doraz v zanedbávaní modlitby, nedeľných omší, spovedí a prijímania Krista v Eucharistii. „Ešte prejdem túto kľukatú cestu cez horské sedlo a na druhej strane si už určite pospím v najbližšom moteli. Sľubujem, Bože!“ Obdivujem Boha, ako súcitne a s porozumením počúva tieto naše večné sľuby o tom, že si raz na neho určite nájdeme viac času. „Až vychováme deti, doopatrujeme rodičov. Skončíme školu. Nájdeme si stabilné zamestnanie. Splatíme hypotéku.“ „Bože, veď nože ešte trochu pozhovej, tento úsek cesty života už musím prejsť hoc aj so zaťatými zubami, hneď za ním si doprajem odpočinku, aby som osviežil môj vzťah k Tebe…“

Keby sme tak poznali a vedeli vypozorovať ten posledný varovný znak predtým, ako vodič zaspí. Koľko životov by bolo ušetrených. Keby sa nám nejak zvlášť kýchlo alebo nám to telo dalo akokoľvek najavo, hoc aj bolesťou, ako nám napríklad neomylne povie mechúr či črevo, že žarty ozaj bokom a že niektoré veci sú skrátka neodkladné. Či sa nám to páči alebo nie. Či je vhodné miesto a čas alebo nie je. No mikrospánok prichádza nepozorovane pre toho, čo chce úporne bojovať s vlastnou únavou. Stokrát ten boj vyhrá, no raz sa môže stať, že prehrá všetko… Únava sa nepripomína bolesťou a nie je nutkavá. Nežne prosí o vypočutie. Aj Boh to tak robí. Radi ho obviňujeme, že sa hriešnikom pripomína dramatickými udalosťami, spektakulárnymi nezdarmi a veľkolepými tragédiami či aspoň zákernými chorobami. No to nie je reč Boha. Každý veľmi dobre cíti v najjemnejších záhyboch svojej jedinečnej duše, kedy sa od Boha vzďaľuje. Únava oťažila viečka, ktorými máme obdivne hľadieť na ruky svojho Stvoriteľa. Že sa treba znova začať modliť, že je tu čas nanovo začať čítať Sväté písmo. Slúžiť ľuďom. Obetúvať nejaký milodar núdznym a trpiacim. Spomaliť v naháňaní sa za prácou alebo zábavou. Odísť na pár hodín do ticha zbierania húb či výletu na chatu Plesnivec. Ak ste to toto leto premárnili, ešte je tu babie leto. Aby sme nevyleteli z cesty, neprevrátili sa aj s najvzácnejším nákladom svojej duše a duší našich drahých po ľahostajnom prefrčaní križovatkou, ktorú sme kvôli polospánku nezbadali. Lebo len zopakujem: Boh je najmilosrdnejší policajt. Netresce nás, lebo vie, že najbolestnejšie tresceme sami seba, keď pýcha preváži nad rozumnosťou a pokorou. Nielen na cestách z asfaltu.

ZDIEĽAŤ