Štrúdľa

  Duchovno
761

Vedľa Bieleho plesa stáli ruiny – základy bývalej horskej chaty a všelijaké trosky. Zaujalo ma obhorené gumené koleso na kovovom disku. Otec vravel, že z ratraku. Vystupovali sme vyššie, naberali sme výšku smerom do Kopského sedla. Na chrbtoch ruksaky, z ktorých vysoko nad hlavy trčali poskladané krídla našich diaľkovo riadených vetroňov. Bol september roku 1989. To, čo sme robili, bolo isto zakázané. Alebo možno aj nie. Ktohovie. Ale keď máte osemnásť, zákazy vás trápia najmenej.

Hlavným problémom bolo, či bude akurát dobre fúkať. Otec zvolil toto sedlo, lebo v ňom je to tak, že keď fúka skadiaľkoľvek, tak sa dá vždy nájsť nejaký trávnatý hrebeň, kde bude vietor fúkať správnym smerom. Len nesmelo byť bezvetrie alebo uragán. Pracovníci ochrany prírody na nás divne zazerali, ale vetrone úhľadne zabalené vo vlastnoručne ušitých vakoch nedávali nijaký zmysel a nezdali sa nebezpečné. Trochu vzrušenia podobného druhu každú takúto akciu príjemne okorení. Vedomie, že robíte niečo, čo tých na druhej strane ani vo sne nikdy nenapadne, je jednoducho neopakovateľne lákavé.

Konečne sme po niekoľkohodinovom výstupe došli do sedla. Fúkalo. Sestra začala natierať chleby lanšmitom akurát na provizórnom stole z krídel môjho modelu. V terajšom veku by som hneď začal frflať (chlapi po štyridsiatke na všetko začnú najprv hundrať, až potom rozmýšľajú v širších súvislostiach, majte prosím s nami strpenie, túto vlastnosť nám zoberie až starecká senilita), ale vtedy mi to pripadalo dosť kúl. Akože lietadlo, vrchol techniky a vie aj takto poslúžiť. A ségra, čo ešte vôbec s nami šla do takejto akcie.

S hrejivým pocitom predpokladanej ilegality nášho konania sme si poskladali modely. Vždy je problém, kto to skúsi prvý. Neviem, ale myslím že brácho nabral odvahu a hodil svoj skoro trojmetrový model do vzostupného prúdu na šikmom svahu. Len aby nesklesal hlboko do doliny, to by bol problém. Pristáť a nerozbiť a potom priniesť… Lietadlo okamžite stúpalo. Hneď sme sa pridali. Štyri modely sa rozliezli po svahoch Belanských Tatier. Všade boli stúpavé prúdy. Výšky neúrekom. My, čo sme na lúkach za Svitom boli vďační za každý let trvajúci viac ako päť minút. Za každé zakrúženie v stúpavom prúde, keď sa na to naše lietanie už nemohol dívať ktorýkoľvek milosrdný bocian a ukázal nám krúžením, kde to naozaj je, sme mohli plytvať výškou, koľko sme len chceli. Najprv len rýchle prelety na maximálnej rýchlosti s nádherným svišťaním vzduchu okolo krídel modelov. Potom trochu akrobacie, ale srdce tesne nad opaskom nohavíc len tam spadnúť a spadnúť… Ujo Paľo otočil model na chrbát a letel s ušami modelu čudne zvesenými dole. Ani som netušil, že sa to dá. Premety, vývrtky a zasa hore. Čakal som, kedy to svätého Petra unaví, také mrhanie výstupnými prúdmi! Už hodina letu. Pristátie, kontrola stavu bateriek prijímača a znova do vzduchu. Spojivky červené od vetra, líca vyfúkané, ale skúste v tranze prestať. Fascinujúci jav, že môj model za pár sekúnd doletel k najbližšiemu vrchu, skoro až kým z neho nebola malá bodka, otočil som ho a znova za pár okamihov späť. Turisti to zvládali za pol hodinu a ja som si svišťal nad ich hlavami ako kráľ.

medium-raksa_583

Cestou späť pri monotónnej chôdzi v hustnúcom šere lesa som v hlave skladal ďalší model. Ako sa bude vysúvať podvozok, ako bude upevnený motor, kde nádrž. Kde prijímač, baterky serva. Tiahla riadenia. Výfuk, aby čím menej zašpinil poťah nespáleným ricínovým olejom. Každý detail konštrukcie som videl farebne vo svojej fantázii. Kdesi v mozgu mám takú malú komôrku, kde si viem skladať všelijaké veci a zariadenia. Aj keď niekoľko mesiacov do nej nevojdem, keď sa tam niekedy pri zaspávaní alebo cestou autom vrátim, tak to tam ostane a ja môžem konštruovať ďalej. Na rozdiel od môjho stola je tam vždy poriadok. Všetko ostane zapamätané. A môže to byť dom, alebo drobný regulátor elektrického vyhrievania rukavíc. To sa tak zrazu rozjasní, a viete ako máte niečo pokazené opraviť. Vyriešiť nejaký technický problém. Nerád sa priznávam, ale často to je pri kázni iného kňaza v kostole… Alebo aj pri mojej vlastnej, keď je dostatočne nudná. Moje modely už ležia pár mesiacov bez pohnutia pokryté hrubou vrstvou prachu na skrini v obývačke. Pred pár rokmi ma to ešte potiahlo ísť si zalietať, keď bolo pekné počasie. Zrazu som úplne zabudol, že keď je pekne a mám trochu času, môžem si ísť zalietať. Prečo?

Prečo sa zrazu zo života človeka nenápadne vytratí niečo, čo bolo podstatnou zložkou predchádzajúcich rokov? Ako som sa bál, že mi v seminári nedovolia mať model a občas si ísť zalietať na Pažicu (lúka neďaleko katedrály). Že to budú považovať za prejav detinskosti či nezrelosti. Máloktorý nemodelár vie pochopiť, čo zažíva človek, keď si navrhne, nakreslí, postaví a zalieta vlastný model lietadla. Aké je to víťazstvo ducha nad hmotou. Keď ho vie riadiť v trojrozmernom priestore dvoma páčkami na vysielačke. Poslednú vec, čo som pri sťahovaní z fary na faru vynášal a prvú čo som vnášal, boli modely mojich lietadiel. Aby sa im náhodou niečo nestalo. Prečo zrazu človek radšej do zblbnutia krúti kolieskom na myši a roluje fejsbukovskú stránku miesto toho, aby šiel do dielne čosi porobiť? Mám ju na poschodí fary a nie cez pol mesta… Prečo sa stratí chuť vyjsť s modelom von do toho tajomného živlu vzduchu, vetra, slnka a termiky? Prečo za dožité roky platíme menou, ktorá je krytá stratou záujmu o veci, čo boli nášmu srdcu kedysi nesmierne milé? Aké to je desivé, keď si manželia nemajú už čo povedať. Keď sa každý pokus o spestrenie stereotypu, a teraz naozaj nemyslím na sex, skončí neprijatím, odutím sa, slzami a často aj hádkou. Apelovaním na rozum. A išlo len o túričku na Hrebienok… Čo bolo rozumné na tom vliecť dva kilá poskladaného lietadielka do Kopského sedla dlhé hodiny, trochu si pošantiť a potom ich znášať. Absolútne nič. Ale z roku 89 okrem Nežnej revolúcie si nepamätám nič iné. Len tú lásku rodiny, ktorá si vyšla na výlet spojený s dobrodružstvom.

Čo si pamätáš, drahý čitateľ, zo septembra minulého roku? Tak dobre, z celého minulého roku. Je úplne jedno, kam a s čím alebo kvôli čomu, ale je životne dôležité s kým. Nájdeš odpoveď do minúty? Hmm. Lebo to, čo ostáva, je len čas prežitý s niekým (alebo aj s Niekým samozrejme). Všetko ostatné sa stratí v zabudnutí. Mostom k týmto vzácnym okamihom sú spoločné záľuby. Ale čo je prekvapujúce, aj tie nám starnutie zoberie, hoci by sme to nikdy na seba nepovedali. Alebo nás o ne olúpia všelijaké choroby duše či tela.

Vyrobte z papiera kupón a napíšte tam, že chcete ísť so svojim priateľom, priateľkou, láskou, snúbenicou, manželom či manželkou 5 krát v roku 2014 s nadšením a ochotou tam, kam ho vedú jeho alebo jej záľuby. A že to neodtrpíte, alebo ak aj, tak to na sebe nedáte vedieť – (ale to napíšte v Ariali s veľkosťou písmenka 2 vyzerá to cca takto „budem nadšený a nebudem frfľať“). Isto lepší vianočný darček ako kravata či rúž na pery. Alebo poďakujte pri polnočnej, že na to kupón nepotrebujete, lebo skauting, alebo iné spoločné hodnoty vás s najbližšími spájajú 365 krát v roku. Že skrátka nežijete osamelí. Pre takýchto, (píšem) žiaľ (ale myslím našťastie), tip na darček nemám. Skúste túru k bývalej Kežmarskej chate s výbornou štrúdľou na Brnčalke. Mňam.

ZDIEĽAŤ