Všade tam, kde je to možné, skauting hľadá a nachádza riešenia a cesty k zlepšeniu kúska sveta. Vďaka tomuto „drivu“ sa skautské hnutie rozvíja aj napriek náročným vonkajším podmienkam. Tento článok má ambíciu popísať peripetie našej dobrovoľníckej činnosti. Nie preto, aby čitateľa odrádzal, ale aby ponúkol pohľad na limity a vždy prítomné výzvy dobrovoľníctva. To, že ako dobrovoľníci máme svoje obmedzené kapacity, však nič neuberá z nadčasovej snahy konať dobro a uplatňovať v tomto konaní svoju dobrú vôľu.
Vôľa v dopravnej zápche
Vôľa je schopnosť dosahovať dlhodobé zmysluplné ciele, čomu predchádza ich identifikácia. Súčasne ide o vlohu odolávať krátkodobým, no menej hodnotným lákadlám, ktoré by mohli našu snahu rozptyľovať. Vôľové správanie sa je energeticky mimoriadne náročné. Dalo by sa povedať, že ide o „rehoľu“, lebo vnútorná motivácia naplniť kvalitný cieľ nie je uspokojená okamžite a niekedy k jej uspokojeniu nemusí dôjsť vôbec. Konanie v súlade so svojou vôľou si vyžaduje vstupný vklad osobnej motivácie a pochopenia, že plody svojej práce nebudeme zbierať okamžite, prípadne vôbec. Vôľa sama o sebe neotvára príslovečnú cestu. Naopak, zaradí nás do mohutnej „dopravnej zápchy“, v ktorej musíme trpezlivo čakať bez záruky, že niekam dorazíme.
Vedieť ČO a vedieť AKO
Každý z nás má individuálnu predstavu o kvalite cieľa, ktorý sme sa rozhodli dosiahnuť. Veľkou voľou sa môžu vyznačovať aj zločinci a bezcharakterní ľudia. Ich „hodnotové“ zámery sú, samozrejme, pokrivené. Nič to však nemení na skutočnosti, že ťažia z rovnakej hybnosti vnútornej motivácie. Pre účely tohto textu však predpokladajme výhradne skautské a nasledovaniahodné zameranie vôle. Aby nám takéto vedomé zacielenie skutočne „otvorilo cestu“, je vhodné aplikovať zásady projektového myslenia. Ide o cyklus plánovania, organizácie, hodnotenia a zlepšovania sa. Nestačí vedieť ČO chceme dosiahnuť, ale aj AKO. Určenie vhodných prostriedkov nám pomáha prakticky uplatňovať naše dobrovoľnícke vízie.
Schopnosť prispôsobiť sa
Hybnou silou dobrovoľníctva býva nadšenie, vysoká miera angažovanosti, túžba robiť zmysluplné veci, realizovať svoje predstavy, rozvíjať vlastnú osobnosť a pod. Tieto vnútorné predstavy a motivácie však narážajú na vonkajšie okolnosti. Tie nemusia byť iba synergické (napr. finančná podpora miestnej samosprávy, rozrastajúca sa členská základňa…), ale aj antagonistické (vypovedanie prenájmu klubovne, zlé materiálne zabezpečenie, medziľudské konflikty…). Existencia nepriaznivej konštelácie externých faktorov je konštantou, s ktorou je potrebné počítať. Skutočnou prekážkou je náš postoj narážajúci na objektívnu skutočnosť. Neschopnosť akceptovať meniace sa podmienky je zdrojom frustrácie a vyhorenia. Vonkajšie skutočnosti často nedokážeme zmeniť, ale vždy môžeme zmeniť náš spôsob nazerania na ne. Schopnosť prispôsobiť sa je efektívnejšia ako odmietanie reality a trvanie na pôvodných zámeroch.
Za horizontom života
Podstatou prispôsobenia sa je pružné reagovanie zmeny okolitých podmienok a využívanie príležitostí, ktoré sa v tomto procese naskytnú. Nejde o rezignáciu, ale, naopak, o proaktívne hľadanie alternatívnych riešení alebo definovanie iných, rovnako hodnotných a dosiahnuteľnejších cieľov. Flexibilita neznamená byť morálne vágny a ohybný. Príkladom sú minulé generácie skautov. Žili počas totalitných režimov 20. storočia, ktoré presadzovali myšlienky nezlučiteľné so skautským hnutím. Za verejné skautské angažovanie sa hrozili drakonické tresty (väzenie, strata zamestnania, znemožnenie štúdia, perzekúcia rodiny a blízkych osôb a. i.). Adaptácia mala podobu sofistikovanej utajenej činnosti. Vďaka tomu bolo možné po Nežnej revolúcii skauting na našom území obnoviť. Cieľom našich predchodcov nebola plnohodnotná činnosť, ale uchovanie skautských hodnôt a ideálov pre budúce generácie žijúce v slobodnej spoločnosti. Prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa neboli iba technické (napr. skryté fungovanie skautov v neformálnych trampských zoskupeniach pod záštitou športových krúžkov a pod.), ale vyvierali predovšetkým z vnútorného na stavenia vtedajších protagonistov. Mnohí z nich vedeli, že sa spoločenskej zmeny nedožijú a nikdy neokúsia plody svojej vytrvalosti. Zvládli to uniesť vďaka osobnej viere, nádeji a pochopeniu, že ich činy a príklad majú potenciál siahať až za horizont individuálneho ľudského života.
Vybrané problémy dobrovoľníctva
Priložená tabuľka obsahuje výpočet niektorých peripetií, s ktorými sa v našej dobrovoľníckej činnosti bežne stretávame. Jednoznačné a univerzálne riešenia týchto situácií neexistujú. Preto sa zameriame na taktiky prispôsobenia sa danému stavu.
| Problém | Popis a identifikácia hrozieb | Návrhy na adaptovanie sa |
| Malá členská základňa | Pre nízky počet členov sa vytráca dynamika kolektívu. Hrozí, že deti prestane skauting baviť a odídu, keďže možnosti rovesníckej aj medzigeneračnej interakcie sú nedostatočné. | Nábor je možné zrealizovať, až keď je oddiel naozaj pripravený prijať nové deti. To znamená nielen vybudované základy zázemia (priestory, materiál, financie), ale aj dostatok vyškolených radcov, podpora dospelých vodcov a pod. Často je lepšie v úvode fungovať v malom a kvalitne rozvíjať kádre, ako zahltiť nepripravený tím novými členmi. |
| Veľa členov, málo dobrovoľníkov (resp. nedostatok vyškolených dobrovoľníkov) | Absentuje prehľad o deťoch a o ich potrebách. Individuálny prístup je znemožnený. Viac ako hodnotová výchova je v popredí snaha vedúcich veľkú skupinu „zabaviť“. Kapacita na vytvorenie zmysluplného programu a zaistenie bezpečnosti bežných aktivít je kriticky nízka. Dobrovoľníci v oddiele sú preťažení, stúpa riziko chýb a konfliktov. | V tejto situácii je užitočné zvážiť maximalizáciu vnútorných kapacít oddielu či zboru. To môže mať podobu prechodného zlúčenia družín (aj za cenu nežiaducich efektov) tak, aby bola organizácia činnosti smerovaná do rúk najschopnejších vedúcich. Títo môžu do času, kým sa nevyškolia mladšie ročníky, vzdelávať a odovzdávať skúsenosti najperspektívnejších členov oddielu sami. Na určitý čas môžu pomôcť aj skúsení starší vodcovia, ktorí už oddiel nevedú, ale radi odovzdajú svoje „know-how“. |
| Neprítomnosť dospelých vedúcich | Oddielová rada je vydaná napospas vlastnej neskúsenosti. Jej neplnoletí členovia nedostávajú žiadnu spätnú väzbu od skúsenejších dospelých, učia sa na vlastných chybách, čím stúpa riziko vzniku vážnej udalosti, pri ktorej môžu byť ohrozené deti. | Ak je vodca oddielu neprítomný (študuje, pracuje, zakladá rodinu…), je vhodné poprosiť o dočasný patronát vodcu iného oddielu, o ktorom vieme, že funguje dobre. Možnosťou je aj prechodný návrat staršieho vodcu, ktorý napr. oddiel zakladal. Niekedy pomôže dozor rodiča či ochotného učiteľa aspoň pri náročnejších aktivitách (napr. víkendový výlet s vĺčatami). Ak je súčasťou zboru roverská patrola či oddiel dospelých skautov, pomoc môžeme nájsť u nich. |
| Medzigeneračné a rovesnícke spory | Bývalé vedenie oddielu alebo zboru neustále zasahuje a intervenuje do organizácie práce súčasného vedenia, čo vedie k znechuteniu a ku konfliktom. Inokedy mladí vedúci neakceptujú náhľad starších, sú k nim nadmieru kritickí, nemajú záujem o to, aby im starší „do niečoho kecali“. Objektívne však prichádzajú o užitočnú spätnú väzbu a korekciu. Stúpa riziko zníženia bezpečnosti nekorigovaného programu. Niekedy môže prebiehať spor vízií a rôznych pohľadov na činnosť oddielu aj v rámci rovesníckej partie. | Nevyhnutné je jasné stanovenie si hraníc a pravidiel komunikácie. Je možné urobiť to s pomocou nestranného sprostredkovateľa. Takýto mediátor (zmierovač) si najprv pohovorí s vyhraňujúcimi sa skupinami separátne, aby dokázal pochopiť ich potreby. Tomu prispôsobuje priebeh a pravidlá konfrontačnej diskusie. Aj napriek veľkej snahe hovoriť spolu citlivo a zmierlivo, niekedy, žiaľ, býva výsledkom narušenie vzťahov a prerušenie kontaktov. Je to stav, s ktorým sa musí oddiel vnútorne vysporiadať a akceptovať ho. Môže sa to stať mementom do budúcna. Aj keď už nie je možné ošetriť narušené vzťahy, môžeme sa poučiť a novú generáciu detí vychovávať tak, aby neopakovala naše chyby. |
| Málo podpory, ocenenia a práca pod tlakom | Nátlakom je napr. snaha udržať činnosť oddielu za každú cenu, aj keď už mnohé veci objektívne nefungujú. Neustála kritika, nedostatok pochvaly a ocenenia angažovanosť demotivuje a odrádza od ďalšej činnosti. | V dobrovoľníctve máme právo vyberať si, s kým a za akých podmienok budeme spolupracovať. Väčšinou nás nespájajú pracovnoprávne vzťahy (výnimky, samozrejme, existujú – napr. na Ústredí SLSK), a teda máme možnosť „oťukať“ si ľudí a v prípade potreby včas odísť a prerušiť neproduktívnu spoluprácu, ktorá nás demotivuje. Výzvou je nerezignovať na dobrovoľníctvo a zostať otvorení voči príležitosti pripojiť sa k ľuďom, s ktorými nás spolupráca bude tešiť a napĺňať. |
| Individuálny prístup k dobrovoľníctvu | Môže ísť o angažovanie sa na úkor vlastných potrieb (zanedbávanie seba, svojich povinností doma či v škole) bez hlbšieho pochopenia skutočných príležitostí pre sebarozvoj. Iným extrémom je dobrovoľníctvo zo zištných dôvodov (napr. dokázať niečo svojmu okoliu, nezdravé súťaženie, presadzovanie sa na úkor iných…). | Výhrou sú priatelia, ktorí nás upozornia na chybný prístup k dobrovoľníctvu. Často však na to musíme prísť sami. Nepriamymi indikátormi toho, že niečo robíme „zle“, je pocit, že sa nám vynaložená snaha a energia nevracia. Okolie je nadšené, prípadne zvláda riešiť aj náročné situácie späté s činnosťou oddielu, ale my sme napriek tomu „vnútorne zdrvení“. Akoby nám chýbalo niečo, čo ostatným pomáha prekonať nechuť a frustráciu. Riešením je zmena perspektívy – nemerať úspechy činnosti cez prizmu megalomanských ambícií, ale cez každodenné drobnosti a maličkosti. |
| Problémy so zázemím | Sem patria technikálie, ako je nevyhovujúca materiálna a finančná situácia, nedostačujúce priestory pre činnosť či skladovanie materiálu a iné. | S istým živorením sa pasuje v nejakej fáze svojho vývoja takmer každý oddiel prekonávajúci ktorýkoľvek typ vnútornej či vonkajšej krízy. Vyžaduje si to trpezlivú, systematickú a metodickú prácu, hľadanie zdrojov vo svojom okolí (s pomocou skautskej oblasti či Ústredia SLSK). Na prechodnú dobu je akceptovateľné uložiť materiál do garáží rodičov, organizovať schôdzky na záhrade u vodcu, zháňať a opravovať si veci z druhej ruky a pod. Môže ísť o obdobie, v ktorom sa vykryštalizuje tímový duch a silný spoločný „príbeh“ oddielu. Prekonanie krízy má potenciál formujúcej skúsenosti a je esenciou skautskej výchovy. |
| Nadsluhujúci činovník | Na čele oddielu stojí dlhoročný vodca, ktorému sa nedarí vychovať nástupcu. Stúpa riziko vyhorenia, svoju činnosť robí z povinnosti. Objektívne má veľký objem dobrovoľníckych hodín, ktoré skautingu venuje. Všetko stojí na ňom, členovia sa spoliehajú na jeho prítomnosť, sú nesamostatní a nemotivovaní prevziať zodpovednosť. | Dlhoročný vodca môže stimulovať členov oddielu k prevzatiu zodpovednosti aj tak, že jasne stanoví termín svojho odchodu (ideálne 2-3 roky dopredu). Zánik oddielu, ak ho nemá kto prevziať, nie je katastrofou. Ak jeho činnosť vygenerovala dostatok kvalitných zážitkov a príležitostí osobnostne rásť, vhodná príležitosť na reštart od už starších a zrelších bývalých členov je reálnym scenárom. Inokedy má vodca pocit, že nemôže odísť, a pocit nenahraditeľnosti vytvára sám. Členovia pod jeho vedením vlastne nemajú možnosť stať sa kompetentnými. Jeho odchodom zaniká automaticky aj oddiel bez relevantnej šance na neskoršiu obnovu. |
Princípy dobrého dobrovoľníctva
V tomto článku boli spomenuté iba niektoré typické situácie, s ktorými sa v dobrovoľníckej činnosti stretávame. Popísané návrhy riešení formou adaptácie určite nepostihujú všetky varianty, nuansy a patálie reálnej skautskej praxe. Vychádzajú však z týchto spoločných princípov:
- Akceptácia limitov: Nie je v silách nikoho vyriešiť každú situáciu, prekonať každý problém, nikdy nezlyhať alebo nechybovať.
- Spracovanie neúspechu: Ak sa nám niečo nepodarí, nie je nevyhnutné stavať sa k tomu fatalisticky. Je v poriadku akceptovať neúspech, priznať si chybu. Nie je to rezignácia. Naopak – analýza nevydarených vecí nám pomáha rásť a zdokonaľovať sa.
- Viera v nadčasovosť dobra: Znamená veriť v budúcnosť a nadčasovosť ideí, ktoré dobrovoľníctvo a skauting predstavujú. Efekty nášho pôsobenia nebývajú zrejmé hneď. Plody našej práce prichádzajú po rokoch, desaťročiach alebo sa ich nedožijeme. Konať dobro pre dobro samotné („lebo je to dobré“) je najušľachtilejšou dimenziou dobrovoľníctva a pre naplnenie svojho zmyslu úplne stačí. Neexistuje žiaden parameter zmysluplnosti dobrovoľníctva okrem snahy konať dobro. Túto čistotu motivácie by sme mali mať na pamäti a neprojektovať si do nej svoje nereálne ambície, predstavy, frustrácie a nezdravé ašpirácie.
- Schopnosť vzdorovať adaptáciou: Prispôsobenie sa neznamená konformitu, teda kolaborovanie s ľuďmi, myšlienkami či režimom, ktoré sú v rozpore s našimi hodnotami. Aj pre živé organizmy v prírode znamená adaptácia „ísť proti prúdu“. Evolučne sa tak vyvinuli jedinečné spôsoby prežívania. Napríklad niektoré drobné živočíchy cez zimu dobrovoľne umrznú, aby šetrili svoje energetické rezervy v podmienkach nedostatku obživy. Podobne aj skúsenosť skautského disentu ukazuje, že v prostredí nedostatku slobody bolo možné nájsť alternatívne spôsoby konať dobrovoľnícke dobro. Určite to nebolo prijemné, ale bolo to jediná možnosť.
- Správna perspektíva: Najväčšou nástrahou dobrovoľníctva je zabúdanie na jednoduchosť dobra. Napríklad denný príkaz skautov hovorí o aspoň jednom dobrom skutku, nie o desiatich či o stovke. Veľkoleposť minimalizmu akceptuje ohraničené možnosti jednotlivca a vytvára priestor pre amplifikáciu dobra členmi komunity. Veľké veci sa rodia z drobností. Myslenie v malom znamená vidieť hodnotu v ceste bez ohľadu na vznešenosť cieľov. Tie sa môžu často aj meniť a prispôsobovať, ale cesta dobra je len jedna. Je to tá, ktorá nás vždy volá…
