Štvrťstoročie Nežnej revolúcie je aj naším výročím. Ako výstižne povedal Antonín Benjamín Svojsík: „Skauting vylučuje totalitu a totalita vylučuje skauting“. Už v decembri 1989 obnovili svoju činnosť prvé skautské oddiely a krátko na to sa z ilegality zrodila nová československá skautská organizácia. Dnes máme za sebou 25 rokov neprerušenej legálnej činnosti – čo je v dejinách skautingu na našom území rekord. Nikdy doposiaľ sme nemohli tak dlho, neprerušene a legálne napĺňať naše poslanie.
Čo sme za tých 25 rokov dokázali? Myslím, že veľmi veľa. Stali sme etablovanou organizáciou so stabilným členstvom, ktorá má spoľahlivo fungujúce ústredie, ponúka pestrý výchovný program, organizuje kvalitné vzdelávanie, sme rešpektovanými členmi medzinárodnej skautskej komunity, máme tu stovku fungujúcich zborov a zabehnuté skautské centrá. Určite nie je nič dokonalé a neustále je čo vylepšovať, no obdobie obnovy a budovania organizácie je za nami. Dnes už skauting nemá to čaro zakázaného ovocia ako keď som do neho vstupoval pred dvadsiatimi dvoma rokmi a čelí celkom novým výzvam. Kým doteraz sme organizáciu obnovovali a nanovo budovali, dnes si musíme klásť nové ciele. Vieme aké?
Po mnohých rokoch vo vedení organizácie, rôznych skautských diskusiách, ale aj po poslednom sneme mám pocit, že ako skauti najviac žijeme tým, ako dotáciu získať a potom ju vyúčtovať, koľko členov budeme mať a či na to máme dostatočné kapacity a prípadne sa zasekneme na téme Boha v skautingu alebo venujeme zmenám stanov celý deň na sneme. Určite sú to všetko dôležité témy a treba o nich diskutovať, no oči by sme mali mať niekde na horizonte, tam, kde je naše poslanie a vízia, za ktorou by sme ako skauti mali ísť. A na to niekedy zabúdame.
Ako skauti máme poslanie, meniť svet okolo seba k lepšiemu. Snažíme sa to dosiahnuť skautskou výchovou a to nám, myslím, ide. Vieme robiť tábory, vzdelávať radcov aj vodcov, vymýšľať odborky a výzvy. No robíme to všetko len v našom malom skautskom akváriu, kde je nám dobre a kde sa všetci viac-menej poznáme. Niekedy vystrčíme hlavy von, no len málokedy aj ruky, ktoré môžu pomôcť. A okolo nás je svet, ktorý nás, skautov, potrebuje. My sme však zamestnaní sami sebou. Doposiaľ sme sa celkom prirodzene venovali obnove našej organizácie a jej budovaniu. Po dvadsiatich piatich rokoch to však chce niečo iné.
O čom hovorím? Myslím, že ako skauti by sme mali vyjsť zo svojich klubovní, podsád, teepiek a stanov a byť viditeľnejšími, aktívnejšími a osožnejšími. Niektorí to už na lokálnej úrovni robíme, no mnohí sme zahľadení dovnútra. Trápia nás nábory, klubovne či nedostatok peňazí. To všetko sú však len prostriedky a nie cieľ.
Tak na národnej úrovni ako aj lokálnej úrovni hľadajme miesta, kde môžeme „v každom čase pomáhať svojim blížnym“. Vieme predsa ako na to, v roku 2004 sme odstraňovali dôsledky kalamity vo Vysokých Tatrách, odklínali sme hrady a opravovali štiavnickú Kalváriu. Dnes takéto projekty chýbajú a možností máme pritom veľa: nežijeme v ani zďaleka dokonalej krajine. Hľadajme spôsoby ako byť nielen užitočnejší, ale ako aj lepšie naplniť naše poslanie a sľub. Skauti v okolitých krajinách stavajú školy v Afrike, pomáhajú skautom v strednej Ázii alebo celonárodne mapujú a odstraňujú čierne skládky. Otvorme sa teda navonok, novým nápadom, projektom a partnerstvám a ukážme všetkým, že aj 25 rokov po páde komunizmu sme stále silou dobra.
