Pôjdeš do basy, ty diletant!

  Blog
1648

„Alebo aj príbeh o tom ako som bol vypovedať na polícii.“

Na sneme v rámci čítania správ o činnosti náčelníctva bolo spomenuté, že náčelníctvo spolu s ústredím aktívne riešilo trestné oznámenia na našich členov. Celou aulou sa šíril tichý šepot a poniektorí známi sa na mňa šibalsky usmiali. Väčšina auly, však bola v nevedomí, že kto môžu byť tí záhadní anonymní členovia, ktorí čelili trestným oznámeniam. Ešte počas snemu som bol dostal otázku, či náhodou neviem o koho išlo. S trpkým úsmevom na tvári som odpovedal: „Viem, išlo napríklad aj o mňa.“ Po šokovaní spytujúcich a chvíľke odmlky som vypovedal celý môj príbeh o tom, ako bolo na mňa podané trestné oznámenie.

Nevinné zranenie, vinný vedúci tábora.

Celý príbeh sa začal na našom letnom tábore počas posledného víkendu. Náš táborový zdravotník musel kvôli zdravotným problémom odísť z tábora v piatok a ja som sa dostal do trojitej funkcie: vodca tábora, kuchár a zastupujúci zdravotník. Bolo teplé sobotné doobedie skauti a roveri sa odobrali mimo táboriska zahrať si naháňačku a ja som si spokojne varil v kuchyni sobotný obed. Zrazu prišla oddielová vedúca dievčat s tým, že jedna účastníčka tábora spadla a bolí ju ruka. Varenie v kuchyni som zatiaľ predal do rúk svojim pomocníkom a hor sa ošetrovať. Ruku sme ošetrili a dievča fungovalo normálne až do konca tábora, tj. zvyšné dva dni. Tábor sa nám skončil mierne chaoticky a chybou komunikácie prišiel nákladiak o niekoľko hodín neskôr oproti pôvodnému plánu. Preto som chýbal pri jednom z najkrajších momentov tábora, odovzdávaní špinavých a šťastných účastníkov rodičom. Napriek všetkým komplikáciám sa nám podarilo materiál uskladniť a ja som sa o desiatej večer narobený odobral domov vyspať sa.

Deň, ktorý všetko zmenil.

Ráno som sa zobudil do dňa počas ktorého sa všetky pocity z tábora pretočili o stoosemdesiat stupňov. Doobeda mi prišla SMS: „Čítal si facebook? To čo ste robili na tábore posledný víkend?“ Rýchla výmena SMS, napojenie sa na internet a šokujúce zistenie. Rodičia preventívne vzali svoju dcérku na röntgen a zistili, že zranená ruka nebola buchnutá, ale bola zlomená. V tomto momente sa roztočil šialený kolotoč telefonátov, na ktorý tak skoro nezabudnem. Rodičia, zdravotník, ústredie SLSK, náčelník a dookola… Aktívne sme ihneď začali zisťovať, čo sa vlastne stalo, vybavovať úrazovú poistku atď.

Pôjdeš do basy, ty diletant!

Celú samú o sebe veľmi nepríjemnú situáciu sprevádzala emocionálne podfarbená diskusia na sociálnych sieťach, tam sa stalo zrazenie zo skautského tábora top udalosťou našej mestskej časti. Ako to už býva, tak zúčastnení diskusie sa pomerne rýchlo rozdelili na dve skupinky. Ľudí súcitiacich s rodinou poškodenej, ktorí ma navrhovali zažalovať a v extrémnejšom prípade lynčovať. Druhú skupinu tvorili naši známi, rodičia našich členov, ale aj ľudia, ktorí sympatizovali s vedúcim tábora, ktorý si priznal pochybenie. Celá diskusia sa nakoniec ukončila únavou diskutujúcich a konštatovaním, že rodičia sú v práve podať na vedúceho tábora, tj. mňa, trestné oznámenie a nech rozhodnú orgány činné v trestnom konaní. Každopádne mi nebolo všetko jedno.

Ako sa vyrovnať s trestným oznámením?

Pocit viny a vidiny toho, že človek môže skončiť na súde zamáva aj s väčšinou stoicky pokojným človekom. Motivácia k ďalšej činnosti išla prudko dole vodou. Vo vnútri som si kládol otázky: Po toľkých rokoch vedenia táborov nakoniec skončím na súde? Toľko času som obetoval pre cudzie deti a nakoniec ma pochová vlna hejtu anonymných ľudí? Naozaj sa takto skončí tábor keď som sa rozhodol byť posledný krát vedúcim tábora?

Poviem úprimne, vyrovnával som sa s celou situáciou pomerne ťažko, ale pomohla mi v tom morálna a psychická podpora od priateľov, rodiny, známych, rodičov našich členov. Do teraz si pamätám na vetu, ktorú mi povedal môj brat: „Spravil si to, čo sme robili posledných desať rokov a do teraz to bolo vždy dobre.“ Bude na tom kus pravdy, ak nejakú vec robíte už desať rokov, tak už aj samotná štatistika nepustí a raz spravíte chybu.

Trestné oznámenie a výpoveď na polícii

Počas celého leta som sa snažil pomaly vyrovnať s pocitom viny a všetkými „keby“ teóriami, čo som mohol spraviť lepšie. Jedného dňa ma z dlhého čakania prebudil telefonát od člena policajného zboru, ktorý si ma pozval podať výpoveď. S odstupom času vnímam, že samotné podanie výpovede na polícii mi pridali väčší pokoj na duši, ako som si myslel. Hlavne som sa uistil, že sme mali papierovo všetko podľa predpisov a až na môj chybný úsudok bolo všetko v poriadku.

Sme pripravení na trestné oznámenia?

Môžem len stroho konštatovať, že nie sme. Príbehy z prednášok počas kurzov, kde školíme vedúcich a strašíme ich trestnoprávnou zodpovednosťou za zverené osoby vás na pocit, že trestné oznámenie sa personalizuje na vašu osobu nikdy nepripravia. Jediné čo môžeme spraviť je mať všetko v „cajchu“ podľa predpisov.

 foto: ilustračné – internet

ZDIEĽAŤ