Osobný rozvoj za hranicami skautingu

  Blog
487

„A ty čo robíš popri skautingu?“ Z pohľadu bežného človeka je to otázka postavená na hlavu. V poslednom čase sa s ňou medzi skautami stretávam čoraz častejšie. Mnohí z nás sa naozaj venujú v prvom rade tomu skautskému životu a snažia si s ním zladiť školu a prácu. Je však nemalý počet skautov, ktorí sú okrem skautingu súčasťou iných neziskoviek, rôznych dobrovoľníckych projektov a programov pre mladých.

O dobré veci sa treba deliť, preto aj tento článok. Zároveň by som chcela povzbudiť všekých, ktorí si niečo zažili mimo skautingu, aby o tom napísali a dali šancu druhým, aby sa inšpirovali a zažili niečo podobné.

——

Všetko čo v skautingu robíme smeruje k rozvoju človeka. Máme k tomu vymyslený skvelý systém a metodiku. Čím sme však starší, tým viac rozvoj stojí na osobnej iniciatíve a vôli jednotlivca. Možností je mnoho, stačí si vybrať a ísť za ňou.

A teraz môj príbeh. Po prvom semestri na výške som trochu nabrala sebavedomie a začala sa rozhliadať, čo so životom, ako sa posunúť niekam ďalej. Zhodou viacerých okolností som sa dostala ku Kolégiu Antona Neuwirtha, prihlásila sa a v septembri som už stála s kufrom v ruke a s pocitom nových začiatkov pred bránou kaštieľa v Ivanke pri Dunaji. Nasledujúcich desať mesiacov som strávila v spoločnej domácnosti s ďalšími 19 študentmi z rôznych častí Slovenska, z rôznych prostredí a škôl, s rôznym pohľadom na svet. Spoločný menovateľ: chuť rozvíjať sa a aktívny prístup k svojmu okoliu – taká trochu väčšia roverská patrola.

V porovnaní s vysokou školou som sa v Kolégiu cítila ako naozajstný študent. Spoločne sme čítali diela veľkých ľudí a diskutovali o rôznych témach – od zmyslu života až po to, či vlaky zdarma sú spravodlivým riešením sociálnych rozdielov. Jednak som zažívala radosť z toho, že sa učím (poznáte tú eufóriu, keď na niečo prídete?). Na druhej strane som videla veľmi silnú súvislosť s mojim životom – napríklad ako by som sa mala správať, ak chcem byť dobrým priateľom.

Prekvapilo ma, že som si našla toľko dobrých priateľov. Z doterajšieho života som bola zvyknutá, že ľudia zväčša nechápu, prečo vo voľnom čase robím niečo zadarmo pre druhých. Tu som sa stretla s ľuďmi, pre ktorých to bolo úplnou samozrejmosťou, a neboli skautmi. Boli a stále sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Rok s nimi mi otvoril oči, aby som dokázala vidieť trochu za hranice skutingu, ako sa dobré veci robia inak, v čom sme my skauti fakt dobrí a kam sa môžeme ešte posunúť.

Teraz po dvoch rokoch hodnotím, že to bol veľmi plný rok. Plný práce na sebe, plný skutočného študentského života. Na výšku chodíme len raz (väčšinou), škoda nevyužiť to.

Mária Hulmanová – Veve

Mária Mitríková - Veve
Koordinátorka projektu Ľaliový kríž
ZDIEĽAŤ