DRUŽINA ROKA 2010 – Viac než len súťaž!

Akcia
761

Čo má spoločné Rallye Paríž-Dakar a kaštieľ s drevenou strechou uprostred Oravy? Sedem správne šialených družín, pneumatiky, málo spánku, veľa aktivít a nesmierne množstvo závinov? Na prvý pohľad nič, no na druhý – Finále Družiny roka 2010.

Tak sa to začína

Po úspešnom absolvovaní troch neľahkých kôl v pohodlí našich klubovní sa vykryštalizoval rebríček siedmich najlepších družín z celého Slovenska. Medzi nimi sme boli aj my – Fretky. Deň pred akciou sme svorne riešili otázku života a smrti, a teda to, kto, ak vôbec niekto, pôjde na finále. Opustení väčšinou mužského osadenstva (školský výlet) a s rodičovskou hrôzou zo záplav na Orave sme nakoniec existenčnú otázku zažehnali – je nás dosť! Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli vo vlaku s víziou 5 hodinového pohodlného transportu z Nitry do Dolného Kubína.

Kam sa podel piesok?

Na stanici nás po príchode očakávala skupinka domácich – šejk a ďalší obyvatelia výrazne teplejších krajín, chýbali už len ťavy. Dostali sme prvé inštrukcie, 40 minút, kopu kartónu a lepiacu pásku. To všetko na zostrojenie autíčka pre náš tím. Po 15 minútach sme nemali veľmi čo robiť, a tak sme „tunovali“ – pribudli kolieska, spojler, značka a prenádherná radlica. Zvyšok času sme už len trénovali a trénovali a zlepšovali taktiku. Veľmi nám to síce nepomohlo, ale to vôbec nevadí!

Po uplynutí stanoveného času nasadli všetky do svojich vozidiel a vyrazili sme na cestu. Nikto nevedel kam ideme, ani čo nás tam čaká.

Na mieste určenia

Po nejakom čase predbiehania sa, obiehania iných autíčok a zakopávania o nohy spoluhráčov sme dorazili na miesto. Tu na nás čakalo niekoľko stanovísk, ktoré preverili naše schopnosti. V pivnici sme iba so 7 zápalkami hľadali a zapisovali mená jazdcov, vyskúšali sme si „tankovanie“ 2-litrovej kofoly na rýchlosť, prenášali sme kužeľky pomocou nôh, navliekali a vyvliekali sme pneumatiku na vysoký stožiar, overili sme si svoje schopnosti pri manévrovaní našim autíčkom medzi kužeľkami pomocou zrkadla, riešili sme logické hádanky (kto by tomu už len rozumel- jedna tehla je jeden a pol tehly a čo ja viem čo ešte) a nakoniec sme prekonávali „priepasť“ pri podávaní mobilu. Musím uznať, že niektoré úlohy nám dali zabrať, ale v poslednej sme rekordmani – zdolali sme 3,72 m priepasť!
Konečne sme sa mohli presunúť dovnútra, kde bolo aspoň o niečo teplejšie ako na čerstvom nočnom vzduchu a hlavne tu boli naše zásoby. Postupne sme sa začali hostiť na všemožných dobrotách, keď nás o pol dvanástej opäť vystrnadili von, aby sme ešte raz predviedli naše autíčka. Po zhodnotení všetkých vozidiel nadišiel okamih pravdy prvého dňa – vyhodnotenie našich úspechov.

Deň preteku

Ani sme sa nenazdali a bolo ráno a s ním spojené raňajky – nesmierne množstvo všakovakých závinov a čaj. Pojedli sme čo sa dalo a trpezlivo sme vyčkávali na začiatok programu. Mali sme štartovať ako piaty, dostali sme luxusnú pneumatiku, mierne haprujúce GPS a v družnej nálade sme sa vybrali presne opačným smerom ako bolo treba. Nakoniec sme sa našli, dokonca sme objavili aj nejaké iné družiny. Po výstupe na nekonečný, zablatený a rozrytý kopec sme riešili prvú úlohu – rastliny. Išlo nám to celkom dobre, neuhádli sme iba gigantickú liesku a brest neviemaký. Nevadí. Rýchlo sme pokračovali ďalej a gúľali sme našu vernú spoločníčku. Takto sme absolvovali dlhú púť a zdolali ďalšie stanoviská – orientácia (trošku nás potrápil azimut) a šifra, vysielanie správy bez slov na diaľku a prvá pomoc.

Družina Bobrov na štarte.

Čas obeda

Po poslednom stanovisku sme sa blatovým žľabom presunuli na „zhromaždisko“, kde sme čakali na ostatné tímy. V kompletnej zostave nám boli prerozdelené potraviny, z ktorých sme si mali vyrobiť obed. Háčik bol v tom, že nie všetci mali všetky suroviny, ktoré by chceli a iní mali aj suroviny, ktoré neplánovali použiť vôbec. S trochou taktického myslenia sme získali všetko, čo sme na náš vysnívaný obed potrebovali. Aby varenie nebolo až také jednoduché, v oáze občas vytryskol prameň – to bola jediná chvíľa kedy sa dala získať voda. Princípom – čo si ukradneš je tvoje – sme nadobudli dostatok vody nielen na varenie a výmenný obchod, ale takmer aj na kúpanie. Obed sme si, napriek počiatočným nezdarom so zakladaním ohňa, nakoniec uvarili. Našim plneným arabským chlebom v podobe rolky sme sa pokúsili očariť aj šejka – do akej miery úspešne, nevedno.

Dokedy ešte…?

S plnými bruchami, zvyškami zbalenými na horšie časy, oddýchnutou pneumatikou a zúfalými pohľadmi uprenými na „mierny“ kopček pred nami, sme sa vydali na cestu k ďalšiemu stanovisku. Tu sme museli preliezť prekážkovú dráhu. Na druhý krát sme to zvládli a mohli sme pokračovať v ceste niekam medzi Ostrú a Tupú skalu. Trvalo nám to síce dlhšie ako sme čakali, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť Richťa, ktorý nás navigoval na posledné stanovisko. Po ceste sme sa kochali pohľadom na vysoké skaly a lezcov na nich. Dumali sme dlho, až sme nakoniec prišli k záveru, že to „naši“ určite nebudú, že nie sú blázni púšťať tam amatérov. A tak veľmi sme sa mýlili. Dvaja z každej družiny museli zlaniť dolu. Našťastie máme medzi sebou lezca, tak sa stal prvým adeptom, ale vybrať druhého dobrovoľníka sme nevedeli. Nakoniec sme našli odvážnu devu z našich radov, silno sme ju podporovali, fandili jej a presviedčali ju, že to nič nebude a nemôže sa jej nič stať.

Zlaniť skalu museli z každej družiny dvaja. Nie vždy to bolo jednoduché.

Večer

Po večeri sme dostali úlohu vymyslieť reklamu na svoj tím, aby nám sponzori dali peniaze. Za pár minút sme vymysleli skvelú vec v hlavnej úlohe s našim družinovým maskotom – fretiakom Oliverom Bojlerom. Dodnes si občas pospevujeme: „Ja chcem keš pre svoj tím…“ Poslednou úlohou celého dňa bolo spolu vymyslieť a napísať čo nás stále drží v našej družine.
A nastal čas vyhlasovania výsledkov. Prevzali sme ceny, gratulácie a išli sme von vypúšťať veľké lampióny z ryžového papiera s odkazom, ktorý sme spoločne napísali o našich družinách. Bolo to pekné, ale bola zima a únava nám podlamovala kolená.

Každá družina vypustila jeden lampión šťastia.

Cesta domov

Ani sme sa nenazdali a ráno prišlo o 3 hodiny. Balenie, jedenie, útek – nie v pravom zmysle slova. Museli sme odísť skôr ako vstali ostatní, kvôli „vynikajúcemu“ spojeniu domov.
Ďakujeme organizátorom za super akciu, výborné aktivity, pekné počasie, chutné záviny a za možnosť zmerať si sily s ostatnými.

Celá zostava účastníkov spolu s organizátormi.

Autor fotografií: Marián Suvák – Punťo